Pandora dva

P A J Š T Ú N
(6+1)

Pajštún bol hrad neďaleko Bratislavy pri Stupave, z ktorého sa zachovali krákorce, čiže oporné konzoly pre ďalšiu nadstavbu.
Jediným umeleckým artefaktom na Pajštúne sú momentálne maskaróny zakončujúce krákorce. Maskaróny sú podobizne škeriacich bytostí. Tieto mali odradiť nevítaných, ktorí príchádzajú ku hradu.
Maskarónov je dokopy v murive zachovaných šesť, pričom päť z nich je pekne pohromade a jeden osamel, pretože niektoré z niekdajšieho radu maskarónov už boli zničené. Siedmy z maskarónov leží dole na chodníku pod hradbami a každý okoloidúci si ho môže ohmatať. Je otlčený, takže už nemožno presne identifikovať výraz jeho tváre (alebo papule).
Zaujímavé je, že väčšina maskarónov má ohyzdné úšklabky, podobne ako mávajú chrliče v starých gotických stavbách. Ale jeden z pätice, druhý sprava, sa veselo šklabí. Možno je to úsmev, a možno úškľabok určený nezvaným prišelcom: len poďte, nech si na vás zgustneme.
Maskarónov, ktoré zrejme podopierali nejaký arkier bolo pôvodne zrejme deväť. Na hrad pribudli počas jeho renesančnej prestavby okolo rokov 1640 až 1650. V literatúre sa píše, že podobný maskarón je aj na Bojnickom zámku.
Majiteľ oboch hradov bol ten istý – úspešný politik gróf Pavol Pálffy IV a v jeho službách bol v tom čase taliansky staviteľ Filiberto Luchese. Kto bol autorom maskarónov, však známe nie je.
.:.
Názov hradu Pajštún pravdepodobne pochádza z nemeckého základu „Paulenstein“. Je to najčastejšie pomenovanie hradu, ktoré v preklade znamená „skala pavlínov“. Tento názov dostal podľa blízkeho kláštora a kostola pavlínov v Marianke.
Maďarské názvy „Borostyán“, „Borostyankő“ vznikli ako skomolenina pôvodného nemeckého pomenovania hradu.
Hrad Pajštún sa v písomných dokladoch uvádza pod nemeckými a neskôr maďarskými názvami, končiacimi koncovkou -stein alebo -kő. Obidve koncovky sú bežné pre všetky názvy hradov. V preklade značia „kameň“ a svedčia o zvyčajných polohách našich hradov. V roku 1349 sa hrad spomína pod názvom „Perostyan“, 1389 – Paylstain, 1390 – Prostyan, Porustyan, 1404 – Porostyan, 1592 – Pailnstain, 1634 – Paistun, 1773 – Paulenstein, Borostyánkő, Plauenstein, Paistun, 1808 – Stupawský Podzámek, Borostyánkő, Ballenstein vulgo Paulenstein.
.:.
Keď na Pajštúne bol hradným pánom Arnold a jeho manželkou bola Júlia, krajina sa zmietala nielen v chudobe sýpok, ale aj ducha. Hradný pán už mal ako vznešené pavučiny striebro vo vlasoch a veľmi ho mrzelo, že v chodbách hradu sa doposiaľ neozýval detský hlas. Osud im nedožičil potomka, hoci po ňom obaja veľmi túžili. Arnold by rád mal dediča, ktorému by mohol potom odovzdať svoje bohatstvo. Smutno presmutno mu bolo.
Bol rovnako ako mnohí jeho spolubojovníci, známym Turkobijcom. Často opúšťal Pajštún, aj svoju manželku, keď išiel bojovať proti votrelcom, ktorí prišli do našej domoviny, vraždiť, drancovať a lúpiť. Často myslel na to, prečo to vlastne tak kruto robia, ale nevedel si dať uspokojivú odpoveď. Tak, ako bol chrabrým bojovníkom na bitevnom poli, tak doma to bolo presne opačne. Potreboval pokoj, preto sa so svojou ženou Júliou nikdy neškriepil. Ona bola dosť neústupčivá a rada rozkazovala a Arnold už dávno prišiel na to, že pre pokoj bude vždy najlepšie ustúpiť jej.

Jedného dňa sa hradná pani Júlia prechádzala v lese okolo hradu. Bola jar, všetko sa nalievalo novou miazgou, všetko pučalo, vtáčence vyspevovali od radosti nad mocnejúcimi slnečnými lúčmi.
Ale s Júliou to bolo presne naopak. Ona skôr vädla a čím ďalej, tým viac si pripadala jalová, nepotrebná. Pomaly sa vzdávala nádeje, že by ešte niekedy mohla porodiť dieťa. To ju privádzalo do zúfalstva, menilo jej život v sivé mrákavy.
Ako tak kráčala smutná lesným chodníčkom, odrazu sa oproti nej vynorila chudá zhrbená žena, ktorá čosi niesla v náruči. Keď sa stretli, ženička zúfalo hovorí Júlii:
– Pani láskavá, pekne vás prosím, pomôžte nám.
– Čo odo mňa chceš?
– Pozrite, moje tri deti, niekoľko dní sme nič nejedli… Júlia si až teraz všimla, že žena nesie tri malé deti. Tri!
– A čože je mňa po tom?
– Prosím, pomôžte nám.
– Máš tri deti, máš veľké bohatstvo, mne daj s tým pokoj! – nahnevala sa hradná pani, ktorú až pochytil hnev zo závisti.
– Hladní sme, potrebujeme sa najesť.
– Keby si ty tak vedela, čo ja potrebujem!
– Pomôžte, jasná pani. Môj muž bol verným služobníkom vášho muža. Zahynul pri plnení povinností – zohla sa ženička a bozkávala Júlii zlatý lem šiat. Júlia mykla nohou a ženu kolenom štítivo odstrčila.
– A koľkože majú tí tvoji pankharti?
– Štyri mesiace majú, urodzená pani.
– To sú trojičky?
– Áno tak je.
Júlia sa zahľadela do detských tváričiek a na chvíľu sa akoby usmiala. Potom jej však tvár skamenela:
– A načože sú tebe tri deti?!
– Akože načo? Nerozumiem…
V Júlii vzkypel hnev, sotila do ženičky, ešte si za ňou aj odpľula a odvrátila sa. Vtedy žobráčka skočila pred ňu so vztýčenými rukami, zovretými do pästí:
– Buď naveky prekliata a nech máš odrazu sedem detí! Buď prekliata!
Kým sa hradná pani spamätala, žobráčka sa stratila v kroví. Júlia sa hneď vybrala za ňou, ale zbytočne poprechodila celý les krížom krážom, nikde jej nebolo. Keď prišla na hrad, rozkázala sluhom, aby ju hneď išli hľadať. Darmo. Zúrila ešte dlho, pretože sa jej doposiaľ ešte nikto takto nedokázal postaviť. Hoci ňou hnev postupne prestával lomcovať, keď znova išla cez ten les, vždy len so sprievodom a obzerala sa, či žobráčku s tromi deťmi niekde neuvidí. Zbytočne.

Panovnik znova povolal svojich verných na boj proti nepriateľovi a Arnold musel opäť rušať. A práve deň pred jeho odchodom mu Júlia oznámila, že je v požehnanom stave.
Arnold sa nesmierne potešil, najradšej by zostal na Pajštúne a nikam nešiel, ale sľub vernosti panovníkovi predsa nemohol porušiť. Rozlúčil sa s Júliou, že sa vráti hneď, ako to bude len trocha možné. Odišiel do boja, kde sa bil ako statný lev a stále si pripomínal, že keď sa vráti, doma ho už bude čakať syn. Ako to už býva, otcovia chcú mať vždy ako prvého syna a Arnold ani na chvíľu nepochyboval o tom, že ho bude mať aj on…
Hradná pani osamela na Pajštúne. Dni sa niekedy vliekli ako chromý koník, inokedy cválali ako bujný žrebec. Na kliatbu starej žobráčky už dávno zabudla.
A prišiel ten deň, kedy mala priviesť na svet svoje a Arnoldovo potomstvo. Už od rána sa z jej izby ozývali bolestné výkriky a trvalo veru veľmi dlho, kým odzneli. Bol to ťažký, veľmi ťažký pôrod. Bodaj by nie. Hradná pani Júlia porodila synov. A bolo ich sedem…
Hradnej panej sa narodili samí zdraví krásni chlapci. Keď si Júlia uvedomila, koľko ich je, hneď si spomenula na žobráčku a jej kliatbu. Až ju striaslo od strachu. Myseľ jej tancovala ako vodný vír v rieke a jej myšlienky boli temnej farby. Zavolala svoju oddanú slúžku Doru, ktorá vždy splnila každý jej príkaz.
– Dora, vidíš toto?! – tvár hradnej panej priam ošpatnela od strašnej myšlienky.
– Vidím, pani moja…
– To je kliatba tej starej žobráčky. To je veľká hanba a potupa. Musíme sa postarať, aby sa o tomto nikdy nikto nedozvedel, -Júlia siahla pod vankúš a vybrala veľký mešec dukátov. Keď to zbadala stará Dora, ktorej duša bola černejšia ako smola v pekle, zasvietili jej oči zlým ohňom.
– Čo prikážete, pani moja?
– Zoberieš šesť týchto pankhartov do lesa a tam ich zakopeš!, – toto bolo aj na Doru trocha prisilné víno, ale prikývla.
Ešte v ten deň sa deťom zaviazala ústočká šatkami a dala ich do veľkého koša. Keď prechádzala cez hradnú bránu, spýtal sa jej strážca, čo to nesie.
– Ale tuto našim chlapom dolu do dediny nesiem trocha srnčieho mäsa.
– Len im zanes, zanes, nech majú občas aj v pekle hody, – zasmial sa strážca a pustil ju cez bránu.
Dora sa zhrbila pod košom a ponáhľala sa vykonať svoj hrozný čin.

Arnold bojoval statočne ako vždy, ale bol zranený, preto sa vracal domov skôr. Keď bol už celkom blízko Pajštúna, zočil starú Doru, ako sa s veľkým košom ponáhľa do lesa. Pricválal k nej.
– Dorka, nože postoj! Čo je u nás nového? Ako sa má Júlia?Keď ho Dora zočila, skoro ju zrádnik uchytil. Hodila kôš na zem a utekala do lesa presne tam, kde sa kedysi stratila stará žobráčka.
Arnold zoskočil z koňa a nahliadol do koša. Zhrozil sa, keď v ňom zbadal šesť malých novorodeniatok a ničomu nerozumel. Skríkol na svojich vojakov:
– Rýchlo za ňou, chyťte ju a priveďte sem!
Vojaci onedlho Doru lapili:
– Čo má toto znamenať? – pýtal sa Arnold Dory.
Dory by sa krvi nebol dorezal. Mlčala.
– Vrav stvora nešťastná, lebo ti zaraz zotnem hlavu!, – vytiahol Arnold svoj povestný meč, ktorý už mnohých Turkov pripravil o život.
Dora stále čušala a triasla sa na celom tele ako osika.
– Tak nepovieš? Priprav sa na smrť, – rozohnal sa Arnold.
Dora sa mu vrhla k nohám a bozkávala mu zaprášené čižmy.
– Milosť, odpusť stvore nešťastnej, pane môj, to nie ja, to ona. Ja som len plnila jej príkaz!
– Aký príkaz? Koho?
– Vašej milostivej pani Júlie…
Arnolda sa zmocnila zlá predtucha. Prinútil Doru, aby mu všetko rozpovedala. Tá v strachu povedala všetko od začiatku, počnúc kliatbou starej žobráčky.
Arnold neveril svojim ušiam. Potom povedal Dore:
– Teraz choď späť na hrad a svojej panej povedz, že všetko si vykonala tak, ako ti nakázala. O tom, čo sa tu stalo a o mne jej nič nevrav.
Dora utekala na Pajštún, len sa tak za ňou prášilo. Keď bola celkom blízko, zdalo sa jej že jedna z vyškerených tvárí na krakorcoch múrov hradu sa pohla a vyplazila na ňu posmešne jazyk. Striaslo ju a z posledných síl prišla k hradnej panej Júlii a povedala, že jej príkaz splnila. Júlia sa spokojne usmiala a svojho siedmeho syna opatrne prikryla krásnym čipkovaným závojom…

Arnold zobral kôš s novorodencami a cválal s ním do hradu svojho priateľa. Zle sa mu dýchalo od toľkej zloby, ktorá sa mu zavŕtala do duše od najbližšej osoby. Nemohol stále poňať, že to urobila práve Júlia. Stromy v lese ho švihali po tvári svojimi konármi ako výčitkami, že dovolil, aby to zašlo až takto ďaleko. Krivé prsty konárov mu hrozili. On sám však už vo svojom živote bol vystavený mnohej bolesti a príkoriu a preto vedel, že len zmierením a odpustením možno dôjsť ku cieľu, nech je cesta akákoľvek hrboľatá a navonok bezútešná.
Vedel, čo treba urobiť a on za tým išiel. Keď svojmu susedovi rýchlo vysvetlil, že na niekoľko rokov potrebuje, aby šesť mladých ľudských životov našlo svoju skrýšu v jeho hrade, ten súhlasil. Zanechal mu aj slušnú donáciu, aby jeho šesť potomkov úspešne mohlo žiť až do času, kedy pravda bude môcť vyjsť na svetlo božie.
.:.
Na Pajštúne sa zatiaľ zdalo, že všetko je v najlepšom poriadku. Júlia sa vzorne starala o svojho prvorodeného syna a v radosti očakávala Arnoldov príchod. Ten sa síce vrátil skôr, ako si myslela, ale ich zvítanie sa zdalo byť stretnutím šťastia dvoch rodičov, ktorým nakoniec osud nadelil možnosť pokračovania rodu.

Navonok na hrade Pajštún zavládli šťastné dni. Obaja rodičia si spoločne užívali prítomnosť sladkého batôžka, v ktorom bol zabalený ich syn.
Niť ich šťastia na chvíľu pretrhla udalosť, ktorá akoby predznamenala, že nebude všetko len také pokojné ako navonok vyzerá. V jedno ráno totiž zo svojej izbice vybehla stará Dora, ktorá s nezrozumiteľnými škrekmi utekala až ku strmému zrázu neďaleko Pajštúna a z veľkej výšky skočila dolu. Arnold a Júlia ju dali hľadať, ale jej telo sa nikdy nenašlo.
Hradný pán to akoby nechápal, ale Júlia si vydýchla, pretože si myslela, že jediný svedok jej ohavného činu zišiel zo sveta…
.:.
Život na Pajštúne plynul ďalej. Júlia, ktorá si myslela že jej strašné tajomstvo sa stratilo so smrťou Dory, si všimla, že Arnold nemal až takú veľkú radosť zo svojho mužského potomka. Myslela si, že to je preto, lebo je už starý a unavený bojom i životom. Ani svojej manželke sa už nevenoval ako muž, aj preto sa Júlia spustila s istým mladým dôstojníkom, ktorý sa jej už dávno páčil.
Začala tiež usporadúvať na Pajštúne rôzne zábavy, o ktorých išli rôzne chýry. Možno tým chcela vyprovokovať svojho manžela, možno nimi chce prehlušiť svoje výčitky svedomia. Arnold sa však tváril, akoby mu bolo už všetko jedno.

Raz nadránom, keď Júlia odprevádzala posledných hostí, sa jej zazdalo, že nad jej hlavou sa čosi pohlo. Pozrela sa nahor a zbadala sedem krákorcov (konzol), ktoré podopierali múr na nimi. Na konci krákorcov boli rôzne vyškerené tváre, ktoré mali vystrašiť nepriateľa, ak by sa so zlým úmyslom priblížil k Pajštúnu. Mali príšernú podobu, ale jedna maska z nich bola inakšia. Tá tvár sa akoby vysmievala s vyplazeným jazykom. Striaslo ju a spomenula si na svojich siedmich synov, ktorých porodila a o ktorých si myslela, že žije už len jeden…

Takto uplynulo takmer pätnásť rokov. Na tú chvíľu čakal pán hradu Pajštún, Arnold. Dal usporiadať veľké rytierske hry a pozval na ne aj svojho priateľa z hradu, kde žilo šesť jeho ďalších synov. Začali sa veľkolepé súboje a hry, vo všetkých vyhrali šiesti mládenci, ktorí dovtedy nosili na tvárach prilbice. Keď sa títo na záverečnej slávnosti posadili za stôl k Arnoldovi, Júlii a k ich synovi, sňali si prilbice, všetci zmeraveli. Podoba všetkých siedmich bola neodškriepiteľná!
Júlia, ktorá dovtedy nič netušila, náhle stratila vedomie a museli ju kriesiť. Arnold vtedy vstal a zaburácal:
– Povedzte mi, čo si zaslúži ten, kto by chcel dať zmárniť šesť nevinných životov?
Prítomní v sále nerozumeli, čo hovorí.
– Čo si zaslúži matka, ktorá dá zavraždiť svojich šiestich synov? No povedzte?
– Smrť, smrť, – zašumelo sálou.
– Veru, smrť sťatím hlavy mečom. Počula si! Si odsúdená!, – Arnold vytiahol z pošvy svoj meč a rozohnal sa. Bol by to aj urobil, ale tí, ktorí stáli najbližšie pri ňom, ho schytili a odzbrojili.
Nastalo hrobové ticho a všetci hľadeli na rozrušeného hradného pána a na príšerne bledú hradnú paniu.
– Tak ma teraz počúvajte, rozpoviem vám všetko, – začal Arnold a povedal všetko, počnúc kliatbou starej žobráčky.
Jeho sedem synov sa postavilo za neho a hľadeli na svoju matku. Tá padla na kolená a pred všetkými kolenačky prišla k svojmu mužovi a bozkávala mu čižmy.
– Odpusť mi, pán môj, odpusť. Nevedela som, čo robím.
– Nevedela? Veľmi dobre si to vedela. Ani len tá stará Dora to už nevládala uniesť a radšej sa sama zmárnila.
– Naozaj nevedela, bola som prekliata…
Po dlhom premýšľaní a na príhovor synov Arnold nakoniec ušetril jej život.

Po čase videl, že Júlia sa zmenila, z hrdej, spupnej ženy sa stala pokorná, milujúca matka.

A takou bola nakoniec až do svojej smrti.

.:.
(c) Anton Pižurný
POVESTI MEDZI LÁSKOU A SMRŤOU