Pandora dva

NIELEN DUŠA VIE LIETAŤ
Legenda o Cypriánovi

Dedikujem Antoine de Saint – Exupéry

Do kamennej brány kamaldulského (potom kartuziánskeho) kláštora mlčiacich mníchov, neďaleko občas až príliš živej riečky menom Dunajec, nad ktorým čnejú Tri koruny malebných Pienín, jedného dňa v sprievode otca vstúpil jedenásťročný chlapec.

Volal sa František Ignác Jäschke (* 28. júl 1724 Polkowice, Sliezsko, † 1775, Červený kláštor) bol kamaldulský mních, najznámejší rehoľník pôsobiaci v Červenom kláštore.)
Neskôr prijal meno Cyprián. Stal sa frátrom Cypriánom.

Kláštor sa volal Červený. Opátstvo má strechy tej farby.

.:.
Príroda je chrámom, v ktorom sa modlí ľudská duša. Každý strom je živá bytosť. Každá byľka je našou sestrou. Každý kvet, každá kvapka vlahy sú našimi životmi. Každá vlásočnica v liste stromu je žilou s našou krvou. Spolu s prírodou sme spolu vedno. Sme spolu jedno telo jeden duch. Ak zahynie príroda, zahynieme aj my. Ak zahynieme my, príroda to prežije.
Rozkvitnutá lúka je pokladnicou krásy a tiež lekárňou na všetky neduhy. Nielen tela, ale aj ducha. Máme to všetko vôkol seba ako dar. Tešme sa z neho, deľme sa oň navzájom. Len tak môžeme prežiť v pokoji a v pokore, hoci by búrky života skmásali naše listy, vyvrátili naše kmene. Sme zem a zem sme my.
Toto všetko vedel aj fráter Cyprián, tam, v našej minulosti, ktorý je však aj tu v našej prítomnosti a bude aj časoch po nás.
.:.
Búrlivý i zmierlivý tok Dunajca lákal a láskal. Cyprián často chodil na výlety v okolí Červeného kláštora iba nakrátko, lebo prísny režim kláštora bolo treba dodržiavať.
Bol vyhláseným bylinkárom a lekárnikom. Urobil si aj krásny vzácny herbár. Na lúkach a stráňach bol vo svojom svete, zhováral sa s rastlinkami, poznal ich všetky po mene, aj ich vlastnosti.
Keď si bol istý, že ho nikto nevidí, vystrel sa do trávy a pozoroval let vtákov. „Vrabce skackajú v kŕdli, ale orol sa vznáša vo svojej majestátnosti sám.“ – povedal si a s úľubou sledoval vysoký let dravca, vo vesmírnom oceáne, ktorý ani nepohol krídlami a odrazu spadol ako kameň na svoju korisť.
Plachtenie veľkých vtákov ho privádzalo do krajiny slobody, v ktorej veru oni mlčiaci mnísi, ktorých najčastejšou vetou bolo „memento mori“ – „pamätaj na smrť“ a aby to ešte zdôraznili, niekedy si pri chráme museli kopať vlastné hroby…
Ale v lone prírody to bolo celkom inakšie. Do pľúc si doplna nabral slobodného dychu a jediné, po čom túžil, bolo môcť raz letieť ako vták.
Vystrel ruky k oblohe. Ukazovák na pravej ruke už mal celkom sčernetý a zdeformovaný z ustavičného prepisovania kníh, najčastejšie Biblie. Vtom za sebou začul, ako sa lúčne koníky a svrčky rozfŕkli pre kohosi tichým ľahkým krokom. Rýchlo zložil ruky a obrátil sa. Pred ním stálo mladé dievča v jednoduchých ľanových šatách, so zeleným prútikom v ruke, bosé.
– Pánboh daj dobrý deň, fráter.
– Pán daj aj vám… Vy ma poznáte?
– Ktože by vás nepoznal, fráter Cyprián, – usmiala sa na neho…

Cypriána naozaj poznal každý. A nielen v okolí Červeného kláštora. Chýr o jeho liečiteľskom umení letel doďaleka. Za svoju pomoc nikdy nič nechcel. Nielen preto ho mali radi. Ale bol aj milej pokornej povahy. Mnohí ani netušili aj o jeho ďalších schopnostiach. Zbieral aj ľudovú slovesnosť a bol i technicky veľmi nadaný.
Nikto však ani netušil, akú bolesť ukrýva v srdci.
– Akože sa voláš ty? – spýtal sa mladej pastierky.
– Ja som Veronika. Od Križanských.
– A odkiaľ?
– Tuto z dediny.
Cyprián sa zamyslel, meno mu bolo známe:
– A čo robí tvoj otec?
– Môj otec bol devorubač a pltník. Ale tamten (kývla hlavou smerom k Dunajcu) nám ho vzal.
– A mama?
– Práve kvôli nej idem za vami.
– A čože?
– Viete chcela som vás poprosiť, či by ste sa na ňu neprišli pozrieť. Už dlho chorľavie a nikto jej nevie poradiť.
– Pravdaže prídem.
– Ako sa volá?
– Magdaléna.
Cyprián súhlasne prikývol a v tej chvíli si všimol, že tesne nad vodnou hladinu prelieta dravec, koncami krídiel sa jej dotýkal a vytváral tak veľký kruh.
Kruh bez začiatku a bez konca. Večný.
Cypriánov mníšsky život nebol ľahký. Ich rád bol prísny, ale mal svoj zmysel. Veď ako Písmo vraví: Prach si a na prach sa obrátiš…
Fráter Cyprián nad ktorými boli pátri a nad nimi Opátstvo, poznal naozaj všetky rastlinky. Ich liečivé, ale aj omamné účinky. Raz sa mu stalo, že neodhadol silu vývaru zo šalvie a lysohlávok, dostal sa do zvláštneho stavu a napísal túto modlitbu:

Otče náš,
ktorý nie si len na nebesiach, ale všade okolo nás, Tvoje meno sa nepotrebuje posvätiť, lebo Ty už svätý si. Tvoje kráľovstvo je už tu a ty v ňom nie si iba kráľom, ale aj služobníkom.
Tvoja vôľa prišla, ale nám nechávaš slobodu voľby, ako v Nebi tak i na Zemi sa naše korene stanú našou korunou.
Chlieb náš každodenný je Tvoje telo a naše viny nám musia odpustiť naši vinníci.
Ty nás nikdy neuvedieš do pokušenia, ale my sa zbavíme zlého vtedy, keď rozoznáme jeho pravú tvár.
Tak je.

.:.
Keď si však po odznení účinku vývaru prečítal, čo napísal, rýchlo to spálil, aby sa to nikomu nedostalo do rúk.
Fráter Cyprián bol dobrým a poslušným mníchom, iba občas v ňom presvital príliš slobodný duch.

Aj preto mal rád slobodný let vtákov. Človek však nedostal krídla, aby mohol okúsiť slasti lietania. A vtedy v mníchovi Cypriánovi, frátrovi z Červeného kláštora, skrsla myšlienka, či by sa nedali zostrojiť také krídla, ktoré by ľudskej bytosti umožnili vznášať sa vzduchom.
Musí to byť nádherný pocit, plaviť sa nebeskou šíravinou, nebeským tichom a všetky strasti a bolesti nechať kdesi hlboko pod sebou. Poznal grécku povesť o Daidalovi a Ikarovi, ktorí si zostrojili krídla, aby mohli odletieť z ostrova Kréta, keď vybudovali Labyrint kráľovi Mineaovi. Ikaros, Daidalov syn, však vyletel príliš vysoko k Slnku, ktoré im krídla roztavilo…

Tušil, že táto jeho túžba sa nebude páčiť vrchnosti, preto začal na svojom sne pracovať potajomky.
Myslel stále na Veroniku. Musel si priznať, že ho veľmi oslovila jej nevinná krása. Podľa dohody navštívil jej matku Magdalénu. Videl však, že má chorobu, na ktorú jeho bylinky nebudú stačiť. Nepovedal jej to. Podal jej lieky, ktoré potlačili bolesti, ale vedel, že koniec je neodvratný.
Vlieval jej však nádej, už poznal, že niektoré mrcha choroby sa dajú poraziť, ak človek veľmi silno verí, že sa môže stať zázrak. Navštevoval preto Magdalénu a Veroniku tak často, ako sa len dalo. Aj Veronika tiež začala k Cypriánovi pociťovať pre ňu dovtedy neznámy cit.
Cyprián ju pomaly zaúčal do tajomstiev sily byliniek. Našiel v nej dobrú žiačku. Chodievali spolu k Dunajcu, kde sa zhovárali nielen o bylinkách…

Cypriánova technická zdatnosť sa snúbila s jeho fantáziou. Dosť nezvyčajná kombinácia pre mnícha. Možno ani nie nezvyčajná, ale u cirkevnej vrchnosti takmer až nežiaduca.
Za chrámom Svätého Antona Pustovníka v nepoužívanej kôlni v Červenom kláštore v utajení sa pomaly začal zhmotňovať Cypriánov sen. Najskôr si dôkladne rozkreslil jednotlivé časti krídiel. Postupoval pomaly a pedantne, času mal dosť, nikam sa neponáhľal. Vravieval si: Keď ti je dobre, nikam sa predsa nemusíš ponáhľať. A jemu veru bolo náramne dobre, keď sa mohol láskať v predstavách so svojím snom.

Aby však aspoň trocha krotil uzdu svojej fantázie, rovnako precízne vykonával aj činnosť, ktorú mal ich mníšsky rád v náplni: Niekedy museli mnísi vziať nástroje a ísť do záhrady, kde si pri odriekaní „Memento mori“ museli kopať hrob, aby nikdy nezabudli na to, že sme tu na zemi len celkom krátko a až po smrti vojdeme do Kráľovstva nebeského. Cyprián stál v jame a pravidelnými pohybmi kopal jamu. Nabral zem, vyhodil zem. nabral zem, vyhodil zem.
Akoby mával krídlami aj pri tejto činnosti…

Veronikina mama bola stále chorľavejšia, preto aj Cypriánove návštev u nich boli častejšie. Podával jej odvary na stíšenie bolesti a sedával pri nej, držiac ju za ruku. Vedel, že už to to nepotrvá. Veronika to znášala statočne. Bola s Cypriánom každú voľnú chvíľu, pasenie husí prenechala kamarátke. Pomáhala mu zbierať bylinky a rýchlo sa učila.
Raz, keď sedeli spolu na brehu Dunajca a pozorovali jeho rýchly cval, Cyprián zdvihol hlavu a ukázal na Tri koruny nad nimi:
– Môcť tak lietať ako vták. Predstav si, keby človek mohol vzlietnuť z týchto vrchov, plávať vzduchom a sledovať pod sebou túto krásnu krajinu, kde sme teraz.
Veronika zavrátila hlavu a prižmúrila oči:
– To by bolo naozaj krásne! Ale sme ľudia, nedokážeme to. Nie sme vtáci. Nemáme krídla.
Cyprián sa usmial:
– A čo keby sme si ich dokázali vyrobiť?
– Ako to myslíš? To sa dá?
– Dá sa skoro všetko, ak, máš cieľ a pevnú vôľu. A pomôť si človeče aj Pánboh ti pomôže (ale tu sa Cyprián trocha previnilo usmial). – Ja som tie krídla už začal robiť.
Veronika sa neho pozrela, či si z nej neuťahuje. Ale jej spoločník stále zasnene hľadel na Tri koruny.
Odrazu potriasol hlavou, vzal do ruky kameň, vstal a hodil ho do zátočinky v zákrute Dunajca. Po vodnej hladine sa rozbehli kruhy…
-Vieš, Veronika, Vesmír je nekonečný, rovnako ako Boh. My sme len drobné zrnko piesku v púšti ľudskej pamäte, usmial sa na ňu a podal jej kytičku poľ;ných vetov.
– Pozri sa na tieto kvietky. Môže byť niečo dokonalejšie? Je to tiež dielo najväčšieho umelca.
Veronika s malým úklonom prijala kytičku. Chvíľu obaja na seba tuho hľadeli a mocne ich to priťahovalo jedného k druhému. Cyprián sa spamätal prvý a ustúpil o krok dozadu, vraviac:
– Veronika, život človeka je krásny, ale aj smutný. Strieda sa v ňom život so smrťou. Chceli by sme veriť, že je to spravodlivo navážené, ale niekedy sa zdá, že to tak nie je, že prevažuje jedno, či druhé. Mali by sme sa preto tešiť z každého okamihu, pretože nik z nás nevie, ako dlho tu ešte pobudne.
Škoda, že si to uvedomíme zväčša len vtedy, keď nás prikvačí dáka choroba.
Ľudský život je krehký ako kvety vlčieho maku. Stačí sa ich nešetrne dotknúť, lupene opadajú a kvet umiera.
– Cyprián, povedz mi pravdu, umrie moja mama?
-Vieš, Veronika, Vesmír je nekonečný, rovnako ako Boh. My sme len drobné zrnko piesku v púšti ľudskej pamäte, usmial sa na ňu a podal jej kytičku poľných kvetov.
– Pozri sa na tieto kvietky. Môže byť niečo dokonalejšie? Je to tiež dielo najväčšieho umelca.
Veronika s malým úklonom prijala kytičku. Chvíľu obaja na seba tuho hľadeli a mocne ich to priťahovalo jedného k druhému. Cyprián sa spamätal prvý a ustúpil o krok dozadu, vraviac:
– Veronika, život človeka je krásny, ale aj smutný. Strieda sa v ňom život so smrťou. Chceli by sme veriť, že je to spravodlivo navážené, ale niekedy sa zdá, že to tak nie je, že prevažuje jedno, či druhé. Mali by sme sa preto tešiť z každého okamihu, pretože nik z nás nevie, ako dlho tu ešte pobudne.
Škoda, že si to uvedomíme zväčša len vtedy, keď nás prikvačí dáka choroba.
Ľudský život je krehký ako kvety vlčieho maku. Stačí sa ich nešetrne dotknúť, lupene opadajú a kvet umiera.
– Cyprián, povedz mi pravdu, umrie moja mama?
Neodpovedal hneď. Potom potichu povedal:
– Každý raz umrie. Memento mori.
– Ale ja sa pýtam, či moja mama umrie uč čoskoro. Veľmi sa trápi.
– Veronika, poviem ti pravdu. Tvoja mama má mrcha chorobu, na ktorý dosiaľ nepoznáme liek. Ale náš Pán už viackrát dokázal, že sila vieru dokáže uzdraviť aj najťažšie choroby. Treba mať nádej. Ten, kto má nádej, ten má vždy nádej.
Veronika sklonila hlavu…

.:.
Dni boli čoraz dlhšie a noci stále kratšie. Aspoň tak sa to zdalo Cypriánovi. V čase keď ostatní spali, on potajomky išiel do kôlne, kde pomaly dokončoval svoj sen. Všetko mal presne vyrátané, na nákresoch to zakreslil do najmenších podrobností. Drevenú konštrukciu už mal skoro hotovú, ešte ju musel potiahnuť tenučkou, ľahkou, vypracovanou kožou. Ukazovák pravej ruky mu však od večného prepisovania kníh zmodrel, potom sčernel a začal odumierať. Mastil si ho rôznymi mastičkami, ale nepomáhalo to. Prst ho bolel stále viac a to ho dosť zdržiavalo pri práci na krídle.
Aj tej noci robil posledné úpravy na svojom krídle. Ako sa blížil ku koncu, bol čoraz vzrušenejší. A mal aj strach, pretože vedel, že ak by mu na to prišli, bolo by zle. A tušenie mal dobré. Jeden z jeho druhov, mních z vedľajšej cely, si všimol časté nočné odchody a príchody nad ránom Cypriána. Potichu sa preto vykradol za ním a škárou sledoval, čo robí. Fráter zostrojoval akési podivné čudo, potichu si pritom pri svetle sviec čosi šomral a oči mu svietili. Najskôr netušil, čo to je, ale nezdalo sa mu to veru s kostolným poriadkom. Cypriána už dávno nielen on, ale aj mnohí iní považovali za bosoráka a šarlatána. Chýrili to o ňom najmä tí, ktorí mu závideli jeho schopnosti a danosti. Mních sa však rozhodol ešte chvíľu počkať, kým povie opátovi, čo videl.

Bolo v čase, keď Cyprián už len čakal na vhodné počasie, aby svoje krídlo mohol vyskúšať. Rozhodol sa, že sa pokúsi vzlietnuť práve z Troch korún. Musel však ešte vymyslieť, ako svoje krídlo nenápadne prepraví von z kláštora.
A tá príležitosť sa mu onedlho naskytla…
Z lúk opátstva zvážali na vozoch seno a v jednom z nich sa Cypriánovi podarilo vyviezť k Dunajcu svoje krídlo. Ukryl ho na úpätí Troch korún.

A nastal ten deň. Nebo bolo láskavé a slnko mocné. Vzduch číry a zmysly v strehu. Uviazal si konštrukciu krídla na chrbát a začal sa štverať na Tri koruny ako na svoju Golgotu. Výstup sa mu zdal nekonečne dlhý, ale aj nekonečne krásny. Plný túžby vystupoval svojou krížovou cestou na samý vrchol, niesol si aj svoj kríž…

Mnohokrát sa musel zastaviť, aby si oddýchol. Utrel si pot z čela a s láskou hľadel na krajinu pod sebou, nad ktorou sa bude onedlho vznášať. Tam dolu pod ním bola zem, na ktorej zažil veľa nádhery i utrpenia. Nad ním bolo hlboké sýtomodré more večnosti, v ktorom videl ostrov nádeje.

Zastal na vrchole. Mních Cyprián, vlastným menom František Ignác Jäschke si vychutnával more pod sebou i more nad sebou. Ocitol sa Absolútne na obrovskej nádhernej modrej guli, rúziacej sa obrovskou rýchlosťou Vesmírom. Zrnko piesku…
Prežehnal sa, pobozkal krížik na krku. Popravil si na chrbte a pleciach popruhy svojho krídla, zhlboka sa nadýchol, pár krokov k útesu…

Skočil!

Ocitol sa v mori blaženosti, nehmotný v hmotnom svete sa vnášal bez príťaže v nohách, plával v mori slobody!
V tej istej chvíli mních zo susednej cely zaklopal na dvere opáta, v tej istej chvíli sa na zemi narodili stovky nových ľudí.

V tej istej chvíli v chalupe pod ním vydýchla naposledy Magdaléna, Veronikina matka.
Cyprián sa vznášal ako anjel nad ľudskou existenciou. Netušil ako dlho a vznáša vo vzduchu. Plavil sa nesmiernym nebeským oceánom, ani nevedel, že už preletel za hranice, do Poľska. Tam sa priblížil až hladine Morského oka, videl sa v jeho hladine, špičkou nohy sa jej dotkol a rozvíril čertove kruhy. Keď to uvidel nebeský anjel, schytil blesk a milého frátra Cypriána zrazil bleskom!

Ale nie.

Cyprián plavne pristál na lúke pri Dunajci. Začul zvonenie umieračika, ktorý zvonil Magdaléne.
Vtom zbadal, ako ku nemu utekajú jeho druh z vedľajšej cely aj s opátom a ďalšími. Už zďaleka čosi kričali a rozhadzovali rukami.

Tu sa naša Legenda o lietajúcom frátrovi Cypriánovi končí. na dôvetok ešte uvádzam zápis levočského historika Elemíra Koszeghyho, v archívnej listine z čias okolo roku 1760, istý rimavskosobotský profesor po latinsky zaznamenal:
„Bol som v Spišskej Belej na námestí, keď tam z príkazu nitrianskeho arcibiskupa Ladislava Mattyasovszkého z Markušoviec spálili čertov voz. Aparát zhotovil istý fráter Cyprián z lechnického kláštora, ktorý podľa červených skál, z ktorých je postavený, ľud volá Červeným kláštorom. Pri spálení bolo mnoho ľudí a zastavili sa aj ctihodní kanonici zo Spišskej Kapituly. Fráter Cypriánus si pripol čertovu mašinu na vrchu Troch korún a s jej pomocou doletel až k Morskému oku. Pán biskup nebol pri exekúcii prítomný, ale nemali sme možnosť ani vidieť mnícha, ktorého odviedli na miesto, odkiaľ už viac neuvidí hory a nebude v pokušení, aby znovu lietal“…
.:.

Cyprián, zbavený bieleho rúcha sa ruka v ruke s Veronikou pobral smerom k úrodným nížinám, ktoré nemali žiadne vrchy, ani kopce. Na chrbte ho omínal kríž z otlačených popruhov jeho krídla. Kríž, ktorým ho ktosi vyškrtol.

Ale my si na neho pamätať budeme.

.:.
CARPE DIEM

Vychutnaj si túto chvíľu: Pierko letí vesmírom.
Zo studničky naber silu, pomeraj pud s lásky dnom.

Nekonečno už cvála sem, možno sa s ním spojím tu.

.:.
© Anton Pižurný
P O V E S T I