B e c k o v

2. februára 2021 01:24, Prečítané 2 326x, pizurny2, Nezaradené

B E C K O V
(Bláznov hrad)

Kopce a lesy na nich neďaleko Váhu majú svoju malebnosť a čaro, ktoré opantá každú dušu. Kedysi sa v nich preháňalo plno zveriny, boli plné sladkých lesných plodov a tajomných zákutí so sľubom stretnutia s krásnymi vílami z našich snov.

Za panovania kráľa Žigmunda sa vojvoda Ctibor na poľovačke ocitol na ľavom brehu čistučkého Váhu so šípmi krásnych rýb. Od rána sa predierali húštinami, zabárali sa do bačorísk, lebo Ctibor si zaumienil, že v ten deň skolí diviaka. Našli mnohé diviačie ležoviská, mnoho rozčvachtaných diviačích stôp, ale po diviakoch boli len oblaky smradu. Buď ich vyplašili Ctiborovi ľudia, alebo sa v tej spare ukryli hlbšie do lesa.

Prosto, zbytočné bolo ich celodenné plahočenie sa v úpornej spare letného dňa a keďže Ctibor mal deň predtým na návšteve svojho priateľa, istého poľského šľachtica, s ktorým sa zabávali do skorých ranných hodín, bolela ho hlava aj celý veľmož, tak nečudo, že mal zlú náladu.

Rozhodol sa, že si oddýchnu na čistinke pri strmom brale, týčiacom sa do žeravej slnečnej gule na ľavom brehu Váhu, oproti vrchu nazvanom Turecko. Ctibor si s úľavou vyzul jazdecké čižmy, ale hlava ho stále bolela a mal veľmi mrzutú náladu.
Povedal preto svojej družine, že tomu, kto ho rozveselí, splní akékoľvek želanie…
Prvý pred Ctibora predstúpil známy figliar Ondrej. Všetci ho už poznali ako veselú kopu, vždy mal naporúdzi smiešnu myšlienku, či ostrovtipnú odpoveď. Smelo sa vystrel pred vojvodu a začal hneď zhurta:
– Pán môj, viete ako zachránite lajno?
– Neviem.
– Nuž tak, že zabijete muchu! – rozosmial sa Ondrej na celé hrdlo.
Ctibor zostal zarazene hľadieť na neho. Chvíľu premýšľal, čo mu na to povedať. Nakoniec hodil rukou a zavolal ďalšieho.
Pred vojvodu sa postavila tanečnica zahalená závojom, ktorá sa začala skrúcať a zvíjať v rytme bubienka, na ktorý pravidelne udierala dlaňou. Rytmus sa stále zrýchľoval a keď sa zdalo, že už dosiahol vrchol, tanečnica si prudko strhla z tváre závoj a objavila sa fúzatá hlava dlhovlasého zbrojnoša Ctiborovej družiny. Vojvoda sa najskôr prekvapene mykol, potom sa trocha usmial, ale znova namosúrene hodil rukou:
– Nech predstúpi ďalší. A to vám vravím, ak ma nerozosmejete, bude zle!, – prikázal, aby mu do pohára doliali medoviny a vyzunkol ho do dna.
Po tomto všetci stíchli, akosi sa nik nemal k tomu, aby pred vojvodu predstúpil. Vtedy zacítil svoju chvíľu Becko, ktorý roky slúžil u Ctibora ako jeho dvorný šašo:
– Pane, naozaj mi splníte každé prianie, ak vás rozosmejem?
– Keď som to sľúbil, tak to bude! – namrzene povedal Ctibor.
– Nuž dobre. Ja mám pre vás pripravený jeden príbeh, ale je trocha dlhší. Môžem?
– Už sa toľko neondej, Becko, a vyprávaj! – prikázal mu.
Becko sa pred vojvodom naširoko rozkročil a začal…
Becko nebol oblečený vo svojom zvyčajnom šašovskom odeve s hrkálkami. Bol v ľahkom loveckom kabátci a vyzeral celkom inak. S vážnou tvárou polohlasom hovoril Ctiborovi:
– V jednej peknej krajine, ktorú ovlažovala svojimi vodami rieka menom Váh, žil istý veľmož.
Becko úchytkom pozrel na Ctibora, ten ho však počúval s kamennou tvárou.
– Bol to prísny vladár, ktorý pevnou rukou spravoval svoje panstvo. Ľudia ho mali celkom radi, ale aj on mal svoje muchy, ako sa zvykne vravieť.
– Aké muchy, čo za muchy?
– Také muchy, že kedysi hojne popíjal a v takých chvíľach bolo najlepšie držať sa od neho bokom. Bol vtedy veľmi zlostný a nik nevedel, čo v najbližšej chvíli urobí. Prosto bol tým pitím akoby posadnutý.
Ctibor sa pozrel na svojho šaša, zamračil sa a posmešne sa napil zo svojho pohára:
– Len smelo pokračuj, Becko.
– Jedného večera, keď kdesi v lese po poľovačke omámený pitím pomaly zaspával, odrazu začul veľký bolestivý krik, potom psí brechot a skučanie. Rozzúrený zavolal na sluhov, čo sa deje.
„Pane – riekli pokorne sluhovia – jeden starý žobrák prišiel prosiť o kúsok chleba, ale sivko, chrt váš jedovitý, vyskočil naň, vytrhol mu kus haleny, i z nohavíc, i kus mäsa zo stehna; žobrák bránil sa palicou a pes začal skučať.“
– Veľmož vybehol von a uvidel starca v chatrnom odeve, ako z celej sily mláti veľkou palicou jeho obľúbeného psa! Vstúpil do neho veľký srd, priskočil k žobrákovi, zrazil ho päsťou na zem. Potom ho chytil za vlasy a ťahal ho na vysoké bralo, z ktorého ho nakoniec zhodil.
Ctibor zdvihol obočie, zdalo sa, že ho Beckovo rozprávanie zaujalo.
– No nevrav, milý šašo a odkiaľže vieš tento príbeh?
– Pán môj, toto si rozpráva tunajší ľud tejto krajiny.
– Ľud tejto krajiny? A ktože to je? Je to len stádo oviec, ktoré potrebuje svojich vodcov, pretože sami si nedokážu vládnuť!
– To vy viete najlepšie, ako to je, pane. Vy máte bohatstvo, vy máte moc, vy máte všetko.
– A čo sa ti to vari nevidí? Chcel by si to nebodaj dáko zmeniť?
– Nie božechráň, pán môj. Len vám vravím, ako to je. Chcem vám však povedať, že nie je všetko iba tak, ako to navonok vyzerá. Ľud tejto krajiny nie je hlúpy. Možno mu trvá trocha dlhšie, kým konečne zdvihne svoju hlavu, ale zdvihne ju, verte.
– Prišiel si ma sem poučovať, alebo rozosmiať?
– Hneď budem pokračovať, len pozhovejte ešte. Ten starec pred smrťou vojvodu preklial…
Ctibor začal mať akési neblahé tušenie. O čom to vlastne Becko rozpráva? O čo mu ide?
– Ako ho preklial?
– Stihol na neho zavolať, že do roka a do dňa sa stretnú.
– A stretli sa?
– Áno. O rok na to bol vojvoda znova na poľovačke. Znova sa dostal až na ten vrch.
– A?
– Bol ukonaný, natiahol sa do tieňa a zaspal. Kým bol v ríši snov, priplazil sa k nemu malý, jedovatý had a vliezol mu cez ústa do jeho vnútra.
– Fuj, ale toto je už čo za povesť?
– Ľudia tak vravia.
– A ďalej?
– Keď zacítil vo svojom vnútri votrelca, s krikom sa zobudil a nevedel, čo sa s ním deje. Začal pobehovať dokola, jeho sluhovia nevedeli, čo sa s ním deje. Zdalo sa im, že ich pán zošalel.
– No pekne veru, pekne. A potom?
– Nakoniec ho had v jeho vnútri uštipol svojím jedom a dokonal tak dielo skazy. Vojvoda už prestal vidieť, dotackal sa až na koniec zrázu a zletel z brala presne na mieste, kde pred rokom zhodil žobráka.
– Fíha, tak toto je mocný príbeh. A prečo mi ho vlastne hovoríš?
– Tak ja vám to teda poviem, pán môj. Tento príbeh je o vás.
– Čože? – vypleštil Ctibor na Beckova oči ako výr.
Becko sa pevne pozrel Ctiborovi do očí. Táto chvíľa bola veľmi dôležitá. Bola to vlastne skúška toho, ako dobre pozná šašo svojho pána. Toto ho mohlo aj stáť hlavu. Alebo?
Ctibor chvíľu lapal dych, akoby neveril tomu, čo počul. Dostalo sa k nemu už veľa rôznych rečí a klebiet, ale tento príbeh sa mu zdal až príliš prehnaný. Pomaly v ňom stúpal hnev a zdalo sa, že vybuchne. Celý očervenel, fučal ako diviak v ležovisku.
Becko sa ani nepohol. Rozhodol sa pre posledný úder:
– Viete pane, dnes je dôležitejší psí život, ako život človeka. Život človeka je len ako mucha na lajne. Dnes je dôležitejšie mať, než byť.
Ctibor stuhol. Hlavou mu letelo mnoho myšlienok. Toto už jeho šašo prestrelil. Ako sa má zachovať? Bolo tam príliš veľa svedkov, aby sa tváril, že sa nič nestalo.
Postavil sa pred Becka. Chvíľu si obaja hľadeli do očí, pohľady sa im skrížili ako meče v súboji. A vtedy sa to stalo. Ctibor vybuchol od smiechu, smial sa, až sa za brucho chytal.
– Tak toto sa ti Becko, naozaj podarilo! Takúto hlúposť som už dávno nepočul!
Becko akoby len na toto čakal:
– Naozaj, pane, naozaj vás to až tak pobavilo?
– Áno, veď takáto sprostosť môže napadnúť len šaša! – rehotal sa Ctibor.
Becko ustúpil o pár krokov, obradne sa pred Ctiborom uklonil a povedal:
– Ale to teda znamená, pán môj že som splnil svoju úlohu.
– Akú úlohu?
– Povedali ste predsa, že tomu, kto vás rozosmeje, splníte každé prianie…
Vojvoda zostal ako mechom praštený. Jeho šašo mal vlastne pravdu.
Vyhral.
Ctibor a Becko stoja oproti sebe na vysokom brale. Veľmož a šašo. Šašo a veľmož. Veľmož moci a šašo života. Šašo moci a veľmož života. Kto je viac?
– Je to naozaj tak, Becko. Vrav teda, čo chceš.
– Povedali ste, že si môžem priať čokoľvek. Platí to?
– Keď som to povedal, tak to platí.
– Tak vám to teda vyjavím. Chcem, aby ste mi na tomto brale postavili hrad.
Ctibor neveriaco pozrel na Becka, či si z neho znova neuťahuje. Ale Becko s kamennou tvárou hľadel veľmoža.
– Skutočne? Je to tvoje jediné prianie?
– Skutočne.
– Dobre teda.
Ctibor svoj sľub splnil a do roka sa na brale vypínal krásny hrad, ktorý bolo vidieť zďaleka. Vyzeral, akoby tam vždy patril. Veľmož s úľubou hľadel na hrad, ktorý sa mu páčil čoraz viac.
Jedného dňa prišiel za Beckom:
– Počuj, ten hrad je vskutku krásny. Veľmi sa mi páči. Páči sa mi až tak, že by som si ho rád ponechal.
– Hrad je môj a ja si vážim, že ste splnili svoj sľub. Ste naozaj veľmožom ducha.
– Daj pokoj s tými slovíčkami. Ponúkam ti za ten hrad toľko zlata, ako ty sám vážiš.
Becko sa prekvapil, toto nečakal. Dlho premýšľal a nakoniec povedal Ctiborovi.
– Pane, vaša ponuka je veľmi lákavá. No a keďže život nie je len mucha na lajne, súhlasím, mám však jednu podmienku.
– Akú?
– Chcem, aby ten hrad niesol moje meno. Naše korene by sa mali stať našou korunou.
Ctibor pokrútil hlavou:
– Ty si blázon. Si zvláštny človek Becko. Roky sme spolu žili, vedel si ma zabaviť, aj pokárať.
– Ďakujem, pane.
– Urobím tak, ako si želáš, ale ty mi zase sľúb, že si vezmeš svoje zlato a opustíš tieto miesta.
Tak sa aj stalo. Hrad, ktorý má aj meno Blundix, čiže Bludisko, alebo Bolondos, čo znamená po maďarsky Bláznivý, nesie dodnes meno podľa človeka, ktorý si želal, aby ho postavili. Podľa šaša Becka.