Pandora dva

R Á N O

Vošiel do veľkej zadnej miestnosti kaštieľa, v ktorej trónil klavír dobrej značky. Na chvíľu sa zaň posadil, povystieral prsty, že si prehrá melódiu na ktorú myslel, ale uvedomil si, že je ešte skoro ráno, všetci ešte spia a nehodilo by sa to.

Zahľadel sa von oknom na prebúdzajúci sa park. Ranný opar sa vznášal ponad strapaté koruny dubov, ktoré akoby práve vyšli z kúpeľa. Náhle sa potichu otvorili vysoké biele dvere do miestnosti a spoza nich vykukla hlava pôvabnej Róžiky.

– Dobré ránko, majstre.
– Dobré, Rozi.
– A čože tu vy, takto skoro ráno.
– Nemohol som spať a chcel som si prehrať jednu melódiu, ale asi by som budil.
– Nie ste hladný? Práve pre panstvo chystám raňajky.
– Nuž veru popravde, v bruchu mi Cigáni vyhrávajú, – usmial sa Franz potuteľne.
– Jól van, niečo vám prinesiem.

Kaštieľ sa mu zdal ako živá bytosť. Cítil, ako sa prebúdza, ako pod slnečným teplom začínajú praskať jeho škridle, hrady, ako sa nepatrne rozpínajú jeho múry. Z kuchyne zaviala vôňa pripravovaných raňajok a obeda. Kaštieľ začal pomaly ožívať. Odkiaľsi sa ozval hlas kohúta zo dvora. „No si mi ty ale za kohúta, milý kolega, veď ja som už dávno hore“, v duchu sa zasmial.

Rozi sa mu páčila, bola to mladá, energická dievčina, s vlasmi ako prúdy smoly. Keď sa na neho zadívala svojimi uhrančivými „oknami do duše“, vedel, že v ňom vidí všetko.

Všetko, čo v sebe ukrýval, všetko, čo starostlivo schovával pred svetom. A cítil v jej očiach aj akúsi pýchu, akési pohŕdanie. Najskôr sa zahanbil, ale potom si povedal, že on je predsa milovníkom všetkej krásy a páčia sa mu preto nielen pekné ženy, ale aj pekní muži.

(Čo bude ďalej? Dozviete sa v pokračovaní.)

© Anton Pižurný
foto: mladý Franz Schubert
Tento príbeh bude v treťom diele mojich Povestí a príbehov.
P.S. V tej miestnosti, ako píšem o Franzovi a Rozi sme mali jedáleň ako škôlkari. Spávali sme vedľa…