Pandora dva

Bola posledná Ladislavova noc na Šášovskom hrade pred jeho odchodom na panovnícky dvor. Obloha je čistá, jasné hviezdy presvitajú dierami čiernej opony noci. Otvoril dokorán okno, že doplna nasaje do svojich pľúc čerstvý nočný chlad.

Naraz zacítil okolo hlavy prudký závan vzduchu a podivné zasvišťanie. Čosi vletelo dovnútra. Obrátil sa a na rohu skrine uvidel sedieť zvláštneho tvora s veľkými ušami, podobného myši. Jeho drobná tvárička hľadela na Ladislava. Oči tmavé ako uhoľ sa na neho tak uprene pozerali, až mu začal po chrbte prechádzať mráz. Bol to netopier a mladíkovi mimovoľne vykĺzlo z úst:
– Och, ty diabol. Čože tu chceš?

Stvorenie rozprestrelo svoje krídla s dokonalými tvarmi, pripomínajúcimi vystužené lodné plachty. Ozval sa sípavý hlas:
– Prišiel som ťa varovať.

V Ladislavovi stuhla krv v žilách, myslel si, že sa mu to len zdá. Stvorenie sa nehýbalo, len pozorne sledovalo mladíka. Ten sa nakoniec nadýchol a povedal:
– Pred čím?-
– Svet onedlho zachváti neznáma choroba, od ktorej mnohí a mnohí zahynú. Ale never morám noci.
– Choroba, aká choroba? Nebodaj nový mor?
– Áno.
– Prečo?
– Lebo ľudia sú zlí. Už si nič nevážia, myslia len na seba. Nič im nie je dobré. Ale never morám noci.
– V ľuďoch je aj veľa dobrého.
– V tebe možno hej. Ale na svete je už toľko zla, že začalo víťaziť. Ale never morám noci.
– Dobro a zlo spolu bojujú od stvorenia sveta. A stále sme tu.
– Zatiaľ áno. Čas sa však nachýlil. Ale never morám noci.
– Aj náš panovník je dobrý človek.
– Never morám moci.

.:.
(c) Anton Pižurný
Povesť o hrade Šášov (úryvok)
foto František Kovár