Asi bude vojna. . .

21. augusta 2025 02:24, Prečítané 1 765x, pizurny2, Nezaradené

ASI BUDE VOJNA…

… Nakoniec som s rodičmi opúšťal legendárny Balaton. Maďarské pláne a puszty ostávali za nami a my sme sa blížili k hraniciam našej vlasti, Československej socialistickej republiky. Dlho sme museli čakať na Colnici. Muži v uniformách, akosi čudne nervózni, pobehovali na oboch stranách. Bolo to už nadránom a augustové ráno pomaly predznamenávalo prichádzajúcu horúčavu…

Konečne nám maďarskí colníci vrátili pasy a jeden z nich sa začudovane spýtal, či nevieme, čo sa u nás deje.

Nevedeli sme. Bolo to presne v noci na 21. augusta 1968. V tú noc nás obsadili vojská Varšavskej zmluvy.

Môj otec Anton, hoci vedel po grécky, nemecky, francúzsky, vyštudoval vo Viedni a ovládal švabach, neovládal azbuku. Moje sestry mu teda museli prekladať na provizórnych transparentoch a na múroch nápisy, ktoré tam boli, napríklad: „Ivan, iďi damoj“ (Ivan, choď domov) a podobne.

Bola to veľmi zvláštna doba. Raz ráno som sa zobudil na obrovský hukot za oknom. Vyzrel som von a zostal som ako obarený. Našou ulicou išli obrovské tanky, s namaľovaným bielym pruhom. Do izby vošla moja mama a povedala:

– Synček, asi bude vojna…

Rozplakal som sa. Vedel som, že vojna je veľké zlo, ale nechápal som, prečo by sme sa mali zabíjať s Rusmi, keď to predsa dovtedy boli naši „bratia“. Mama zobrala veľké tašky a išla sa postaviť „do fronty“, teda do radu pred obchod, lebo ľudia si kupovali veľké zásoby potravín. Múku, cukor, konzervy. Mne sa z tej doby veľmi páčili najmä „Dubčekove rožky“, ktoré mali skvelú chuť a boli riadne veľké.

Pre chlapca v mojom veku to bolo v roku 1968 zaujímavé obdobie. V politike sme sa nevyznali, videli sme len to, čo sa dialo. Po tankoch s bielymi pásmi zostali rozbité krajnice asfaltiek, smrad a strach.

.:.

Anton Pižurný

Biela skrinka, úryvok

foto a.a.