… Nakoniec som s rodičmi opúšťal legendárny Balaton. Maďarské pláne a puszty ostávali za nami a my sme sa blížili k hraniciam našej vlasti, Československej socialistickej republiky. Dlho sme museli čakať na Colnici. Muži v uniformách, akosi čudne nervózni, pobehovali na oboch stranách. Bolo to už nadránom a augustové ráno pomaly predznamenávalo prichádzajúcu horúčavu…
Konečne nám maďarskí colníci vrátili pasy a jeden z nich sa začudovane spýtal, či nevieme, čo sa u nás deje.
Nevedeli sme. Bolo to presne v noci na 21. augusta 1968. V tú noc nás obsadili vojská Varšavskej zmluvy.
Môj otec Anton, hoci vedel po grécky, nemecky, francúzsky, vyštudoval vo Viedni a ovládal švabach, neovládal azbuku. Moje sestry mu teda museli prekladať na provizórnych transparentoch a na múroch nápisy, ktoré tam boli, napríklad: „Ivan, iďi damoj“ (Ivan, choď domov) a podobne.
Bola to veľmi zvláštna doba. Raz ráno som sa zobudil na obrovský hukot za oknom. Vyzrel som von a zostal som ako obarený. Našou ulicou išli obrovské tanky, s namaľovaným bielym pruhom. Do izby vošla moja mama a povedala:
– Synček, asi bude vojna…
Rozplakal som sa. Vedel som, že vojna je veľké zlo, ale nechápal som, prečo by sme sa mali zabíjať s Rusmi, keď to predsa dovtedy boli naši „bratia“. Mama zobrala veľké tašky a išla sa postaviť „do fronty“, teda do radu pred obchod, lebo ľudia si kupovali veľké zásoby potravín. Múku, cukor, konzervy. Mne sa z tej doby veľmi páčili najmä „Dubčekove rožky“, ktoré mali skvelú chuť a boli riadne veľké.
Pre chlapca v mojom veku to bolo v roku 1968 zaujímavé obdobie. V politike sme sa nevyznali, videli sme len to, čo sa dialo. Po tankoch s bielymi pásmi zostali rozbité krajnice asfaltiek, smrad a strach.
.:.
Anton Pižurný
Biela skrinka, úryvok
foto a.a.
ARTÚRE , od kedy súdruhovia uznavajú Pána BOha... ...
ďakujme Bohu, že sme mali v najvyšších... ...
Áno , v noci z 20. na 21. augusta v roku 1968... ...
ARTÚRE , tvoja scurvena FICILIA na Plochej... ...
a teraz tu máme sladkú demokraciu, ešte... ...
Celá debata | RSS tejto debaty