Ľudovít to vzdal a dal sa do hodovania. Poháre sa dolievali, misy sa vždy znova plnili. Onedlho sa mu všetko začalo miešať dokopy. Už ani poriadne nevedel, kde je, čo robí. Len s námahou držal oči otvorené.
Žmúriac sa zahľadel na sitnianskeho rytiera, ktorý sedel za stolom oproti nemu. Na jeho kolenách sedela dievčina, obrátená chrbtom k Ľudovítovi. Ako sa nahla ku stolu a chytila krčah, že doleje do pohára, stretli sa im oči. Akoby ho ktosi ovalil kyjakom po hlave!
Hľadel do tváre svojej svojej tajnej lásky, milovanej Veronky zo Žakýla! Dych sa mu zasekol, ruky mu padli popri kresle, ktoré keby nemalo pevné operadlá, bol by sa zosypal rovno pod stôl. Všetko sa mu zahmlilo a chvíľu nevidel. Keď sa mi podarilo znova zaostriť zrak, Veronky nebolo.
– Kde je? – zvolal na rytiera oproti.
– Kto?
– Tá dievčina.
– Ktorá?
– Tá čo tu pred chvíľou sedela.
– Ach tá? A čože ja viem. Ona je taký prelietavý motýľ. Raz si sadne na ten kvet, raz na ten. Ani neviem ako sa volá.
– Ale ja viem. Volá sa Veronka a je od nás.
– Hej, nuž tak si ju pohľadaj. Chodieva sem dosť často…
Ľudovít márne strihal pohľadom na všetky strany, nikde jej nebolo. Vyskočil od stola a išiel za strieborným rytierom.
– Odkiaľ sem vodíte tie dievčatá?
– Tie? Tie sem chodia samé, nemusíme ich ani volať, – zasmial sa.
– Ale ja chcem vedieť, kto sem priviedol Veronku zo Žakýla!
Strieborný rytier sa trocha posmešne pozrel na Ľudovíta a hodil rukou:
– Čože ťa je po nej. Po takej…
.:.
Anton Pižurný
POVESTI (ŽAKÝL) úryvok
foto Luc Evrard, zo Žakýla pri Banskej Štiavnici ponad Kalváriu, v pozadí bájne Sitno
Celá debata | RSS tejto debaty