DOM KNIHY NA STEINERKE
Ako áno, ako nie, v Bratislave sa v roku 1983 otvorila inštitúcia, ktorá bola hrdo nazvaná „Dom knihy“ na Steinerovej ulici, nad známym pivovarom „Stein“, smerom do centra mesta. Poslali ma tam pracovať z Kníhkupectva na Trnavskom mýte pri Centrále, kde som robil dovtedy.
.
Soudruzi z podniku Slovenská kniha sa rozhodli vybudovať reprezentatívny stánok s pekne rozdelenými oddeleniami. Každý bol za to svoje zodpovedný, musel v ňom neustále byť postojačky, nesmeli sme si sadnúť (ani nebolo kde) a mali sme sa individuálne venovať každému zákazníkovi, čiže aj priamo ho osloviť, čo hľadá, hoci nič nehľadal. Asi sa tvorcovia tejto inštitúcie mocne inšpirovali niektorým z kapitalistických kníhkupectiev. Len nevedeli, že takéto novosti sa u nás veľmi nechytia. Ja som podľa rozhodnutia súdružky vedúcej chytil oddelenie technickej literatúry. Mňa básnika a prozaika. Moje nervy! 
.
Samozrejme aj v kníhkupectvách fungovala protekcia a tí lepší zákazníci mali najlepšie kúsky vždy odložené. Ach keby som tak smel napísať mená niektorých z nich. Spomeniem za všetkých fotografa Kálaya, keď ma šokovalo, ako si u nás kupoval svoje vlastné knihy. Dnes je to už bežná prax.
.
.
Okrem toho, že toto kníhkupectvo bolo svojho času asi najväčšie v Bratislave, vyznačovalo sa aj totálnou feminizáciou. Všetky zamestnankyne, vrátane súdružky vedúcej, jej zástupkýň, účtovníčky a predavačiek boli ženy. A aby toho bolo dosť, chodievali k nám na prax aj učnice, samé baby. Tak sme spolu s Vladimírom Rastislavom Godárom ako jediní muži, zachraňovali česť chlapského pokolenia.
Počas desiat a obedov sa jednoducho nedalo s nimi byť v jednej miestnosti. Pomaly sme vedeli, kedy má ktorá menzes, kde dostali krásne zahraničné nohavičky.
Niežeby mi nelichotila pozornosť ženského pohlavia, ale keď je niečoho priveľa…
.
Tak som sa radšej utiahol niekam do kúta, kde som hryzkal svoje ruské vajce, alebo diétnu salámu s rožkami a keď som sa už patrične nasral, išiel som sa najesť do reštaurácie pivovaru Stein (dnes je tam Vietnamská reštaurácia a pivovar je zbúraný), kde som si s obľubou dával najmä čiernohorský rezeň. A k tomu pivo. Nuž stalo sa, že som sa občas aj zabudol vrátiť k mojim drahým ženám.
.
Dnes je z Domu knihy všetko možné, len nie Kníhkupectvo…
.
.:.
(c) Anton Pižurný
TEĽACIE ROKY (úryvok) – pokračovanie Bielej skrinky
foto a.a. 
Celá debata | RSS tejto debaty