Pandora dva

☕ KRÁSNY PRÍBEH NEMČIANSKEHO PORCELÁNU
(Báči Mikuľa)

.
Po našej svadbe bola moja manželka (mimochodom dcéra riaditeľa nemocnice a v spoločnosti váženého pána primára) prekvapená že som aj pri úplne bežnom stolovaní (raňajky, kávička a pod.) vždy preferoval pekne naservírované s porcelánom a s podšálkami.

A zo žartu sa ma vtedy opýtala: “A to u Vás v tých Hontianskych Nemciach boli všetci takého urodzeného rodu “fon Nemce?”, že inak ani nejedávali a nestolovali len s plne vyloženým porcelánom na stole? Moja odpoveď ju prekvapila. Vysvetlil som jej, že veruže má skoro pravdu, a že áno – nielen že ženičky v Hontianskych Nemciach, ale aj v okolitých dedinách Hontu boli dlhodobo zvyknuté na stolovanie s kompletným porcelánovým servisom.

.

A tomuto všetkému bol vlastne na vine náš dnešný hrdina – “Báči Mikuľa”.
Bolo to ešte počas mojej mladosti a v skutočnosti si už ani nepamätám, či jeho meno bolo skutočne “Mikuľa”, ale ľudia ho tak volávali. Bol to starší, vždy veľmi slušný a sympatický pán, ktorý vandroval s vozom – plným rebriňákom po dedinách Hontu. Vo voze mal naložené seno, a v tom sene opatrne naukladané vždy plné sady porcelánu. Zrejme mal dobré kontakty niekde v porcelánke. Ten porcelán bol krásny, často úplne aj celé sady a určite ešte stále v Honte na ňom aj stolujú. Mal iba jednu vadu – a to že nemohol byť zaradený do najvyššej kvality. V porcelánke by ho boli zrejme opäť rozbili, aby ho použili ako surovinu na výrobu nového. “Báči Mikuľa” ho asi za výhodnú cenu odkupoval a pro vandrovkách cez dedinky Hontu nikdy nepredával, ale zásadne iba vymieňal za staré kožky zo zajacov a podobných domácich zvierat. Drobné nerovnosti na porceláne mnoho krát neboli na prvý pohľad ani viditeľné a tak boli obe strany nadmieru spokojné.

.
Keď mal “otvorený obchod” – tak to bolo na výhodnom mieste – uprostred dediny pred obchodom, a keď “obchod večer zatvoril”, tak svoj rebriňák zatiahol do bezpečia – do dvora “u Krajčov” (teda vlastne u Naniašovcov), ktorí bývali kúsok – akurát naproti obchodu cez cestu, a mali bezpečne uzatvorený dvor bránou. To, či už spával aj on na rebriňáku, alebo ho domáci prichýlili na nocovku si už nepamätám. A tak “Báči Mikuľa” svojim jednoduchým výmenným biznisom vlastne dlhodobo a kvalitne pozdvihoval kultúru stolovania Hontu.

.
Malo to svoje opodstatnenie – veď v našom Honte, kde sa všetko urodilo, bolo na stoloch vždy plno dobrôt, takže bolo stolovanie veľmi dôležité a aj adekvátne pestované. “Báčimu Mikuľovi” za jeho prínos k tejto kultúre patrí za to naša úprimná vďaka!

.
.:.
(c) Marian Nanias

foto a.a.