„Už viem, ako to bolo! Adamovi a Eve v Raji bolo každé zviera na niečo užitočné. Oni im dávali mená a zvieratká im za to pomáhali. Opice im hádzali banány, na žirafách sa šmýkali, orly ich vozili na chrbtoch a malé vtáčky ovievali, slon bol sprcha a ryby ich učili hovoriť. Ale stále neviem prísť na to, na čo im boli užitočné medvede…“ .:. (ap)

– Pani učiteľka a ktorú farbu máte najradšej? – No, vieš, ja mám rada všetky farby. – A to ste taká nerozhodná? .:. (ap)

Barborka má teraz obdobie hádaniek a pýta si ich podchvíľou: – Ujo Tomko (tak ma volá) daj mi hádanku! – No dobre. Tak čo to je: Je to malé, zelené, žije to pod zemou a žerie to kamene? – Pch, ľahké! Kameňožrút zelený! Daj mi ešte jednu hádanku. – Hm. Čo to je: Je to malé, červené, žije to pod zemou a žerie to hlinu. (Domnieval som sa, že odpovie […]

– Vieš, ktoré je pohlavné mesto Slovenska?“ – Neviem, Barborka. – No predsa Viedňa! Dunaj je taká Torysa, čo je v Bratislave. Keď sa presťahujeme do Paríža, budeme Parižováci. .:.

BARBORKINE VÝROKY Barborkina pani učiteľka si okrem osobných vyznaní: „Pani učiteľka, vy ste najkrajšia na celej škole. Ostatné panie učiteľky nie sú také pekné“, užíva jej všetečné otázky a veru, je ich neúrekom. Jedna je naozaj aktuálna a dokonca bola na „presstrase“ aj u pani riaditeľky: – Pani učiteľka, keď príde vojna do Prešova, […]

– Som múdra a pekná? – Pravdaže! Najkrajšia a najmúdrejšia! – Tak ja naozaj nie som vaša? .:. (ap)

Linduška z mesta bola u strýka na dedine, ktorý jej ukázal práve narodené zajačiky. Dlho sa na tie drobné mrviace sa mláďatká pozerá a nakoniec hovorí: Už sa neviem dočkať, kedy im narastie perie, aby som sa mohla s nimi hrať. .:. (ap)