Pandora dva

ZO SPOMIENOK KNÍHKUPCA 2)
(Slovenská kniha…)

….Po smršti menom „Katova pieseň“ sme si trocha vydýchli, najmä, keď šéf odišiel „na podnik“, čiže do riaditeľstva Slovenskej knihy na dnešnej Štefánikovej ulici, zástupkyňa kamsi na vínko s niektorým zo svojich priateľov z umeleckej brandže.

Vtedy som sa konečne mohol postaviť za pult kníhkupectva a vychutnávať si tie chvíle. Najmä, ak prišli napríklad moji priatelia ja som im mohol spod pultu vytiahnuť spomínané Kafkove Povídky (vyšli vtedy v češtine, myslím že v Odeone). České preklady mali vtedy chuť zakázaného ovocia.

Na Dunajskej ulici pod Českou knihou (dnes je tam tuším banka a trocha nižšie, pri Liga pasáži bolo tiež Kníhkupectvo, v ktorom som pracoval tesne pred mojou vojenčinou, dnes je tam butik) boli každý štvrtok dlhé rady, pretože prišli nové tituly. Nám chodili české knihy sporadicky a naozaj iba v niekoľkých exemplároch. Neviem, kto pracoval vtedy v distribúcii podniku Slovenská kniha, jediného pána, ktorého si odtiaľ pamätám, bol pán Orlík, ktorý vydal knihu „Čo sa sluší a čo nie“, čítaval som ju ako chlapec v mojich rodných Želiezovciach, kde bola dlhé roky vedúcou Slovenskej knihy moja mama Janka, tam nás dokonca párkrát pán Orlík navštívil. Moja mama spomínala častejšie aj akéhosi pána Ivana Kadlečíka, spisovateľa, ktorý tiež robil v Pukanci neďaleko našej milej Štiavnice vedúceho Kníhkupectva. To som vtedy netušil, že raz budem mať tú česť, priateliť sa s týmto majstrom…

Ako áno, ako nie, v Bratislave sa v roku 1983 otvorila inštitúcia, ktorá bola hrdo nazvaná „Dom knihy“ na Steinerovej ulici, nad známym pivovarom „Stein“, smerom do centra mesta. Soudruzi z podniku Slovenská kniha sa rozhodli vybudovať reprezentatívny stánok s pekne rozdelenými oddeleniami. Každý bol za to svoje zodpovedný, musel v ňom neustále byť postojačky, nesmeli sme si sadnúť (ani nebolo kde) a mali sme sa individuálne venovať laždému zákazníkovi, čiže aj priamo ho osloviť, čo hľadá, hoci nič nehľadal. Asi sa tvorcovia tejto inštitúcie mocne inšpirovali niektorým z kapitalistických kníhkupectiev. Len nevedeli, že takéto novosti sa u nás veľmi nechytia. Ja som podľa rozhodnutia súdružky vedúcej chytil oddelenie technickej literatúry. Moje nervy! Šéfka mala kanceláriu hneď vedľa, preto som musel byť stále v strehu. Chodievalo tam za ňou veľa návštev, jednou z pravidelných bol aj fešný dôstojník v uniforme, napadlo mi, čo už len môže čítať, taký vojak.

Okrem toho, že toto kníhkupectvo bolo svojho času asi najväčšie v Bratislave, vyznačovalo sa aj totálnou feminizáciou. Všetky zamestnankyne, vrátane súdružky vedúcej, jej zástupkýň, účtovníčky a predavačiek boli ženy. A aby toho bolo dosť, chodievali k nám na prax aj učnice, samé baby. Tak sme spolu s Vladimírom Godárom ako jediní muži, zachraňovali česť chlapského pokolenia. Počas desiat a obedov sa jednoducho nedalo s nimi byť v jednej miestnosti. Pomaly sme vedeli, kedy má ktorá menzes, kde dostali krásne zahraničné nohavičky. Niežeby mi nelichotila pozornosť ženského pohlavia, ale keď je niečoho priveľa…

Tak som sa radšej utiahol niekam do kúta, kde som hryzkal svoje ruské vajce, alebo diétnu salámu s rožkami a keď som sa už patrične vytočil, išiel som sa najesť do reštaurácie pivovaru Stein, kde som si s obľubou dával najmä čiernohorský rezeň. To som ešte nevedel, že jeho autorom je pán Antovszky, ktorý varil v Štiavnici, v Žiari a nakoniec v Klube spisovateľov v Bratislave. A k tomu pivo. Nuž stalo sa, že som sa niekedy aj zabudol vrátiť k mojim drahým ženám.

Raz som sa takto vybral do roboty električkou číslo 5 (býval som vtedy na priváte v Rači). Mal som na sebe svoju obľúbenú menčestrovú kombinézu s trakmi a čínske tenisky. Predo mnou sedel starší pán. Odrazu sa ku mne obrátil a pýtal sa ma, či by som si nechcel zahrať vo filme. Najskôr som si pomyslel, že ujo je na chlapcov, ale potom mi vysvetlil podrobnosti a naozaj. Nakoniec som si zahral drobnú epizódku vo filme „Kočka“. A tam som sa zoznámil s krásnou Ľubicou Mruškovičovou, do ktorej som bol okamžite paf… Aj som. 🙂

.:.
© Anton Pižurný