Š u s t e r . . . 2

20. mája 2024 04:07, Prečítané 784x, pizurny2, Nezaradené

ŠUSTER – 2 časť

„Šuster – flek, uchytil kopyto a bežal preč“, – takto pred viac ako polstoročím pokrikovali na mojich bratov kamaráti. Náš otec bol totiž obuvník – šuster. Ale nie hocijaký „príštipkár“. On bol vážený pán majster obuvníckeho remesla.

Bol spokojný so svojím výrobkom, lebo si začal hvízdať a pospevovať pesničku, ktorú sa naučil v prvej svetovej vojne:

„Soldátušky lyde molodyje/kdeže vaše deti? – Naše deti bomby a granáty/ej to naše deti./Soldátušky lyde molodyje/- kdeže vaše ženy? – Naše ženy ružjo zaražony/ej to naše ženy/…Spieval veľmi pekne a rád. V kostole pri bohoslužbách bol prvým spevákom. V tom čase sa bohoslužby u katolíkov odbavovali v latinskom jazyku. Nie raz pri práci odspieval celé pohrebné obrady. „Miserere mei Deus“ – Zmiluj sa nado mnou Bože, alebo ďakovnú hymnu „Te Deum laudamus“ – Teba Bože chválime.

V predveľkonočnom období odspieval celé Pašie.

Nie vždy však robil len nové výrobky. Kožené čižmy boli dosť drahé, preto si ich ľudia dávali opravovať. Hneval sa, keď niektorý gazda priniesol na jar opraviť čižmy a nevybral z nich slamu, ktorú. v nich mal ako tepelnú izoláciu. Viete si predstaviť, ako asi vyzerala. Obyčajne sa čižmy „kapušovali“. Čižmy natiahol na železný podstavec so železným kopytom, podošvu do polovice odtrhol od vrchnej časti, ktorú nahradil novou kožou, podošvu znova pribil a čižmy zasa vyzerali ako nové.

Drobné práce ako výmenu zodratých podošiev, opravu opätkov, alebo prišívanie kožených záplat „príštipkov“ robil nerád. Tieto práce vykonávali menej zruční obuvníci, ktorí nevedeli robiť pekné a kvalitné nové výrobky. Keď mal veľa práce, pomáhal mu aj jeho brat – náš strýčko. Bol to známy vtipkár. Mala som asi šesť rokov. Dal mi do ruky peniažtek a poslal ma do sklepu (obchodu) kúpiť za šesták „tustoj“. Keď som sa s plačom vrátila – smial sa mi.

Zadnú časť – pätu na ženských čižmách zdobil vybíjaním, zlatými „cvokmi“. Predná časť tvrdej sáry bola pod kolenom vytvarovaná do tvaru srdca. Tvrdé sáry sa robili tým spôsobom, že sa medzi dve vrstvy kože vlepilo pofom tvrdé plátno a sára potom vydržala celé roky. To boli obyčajne sviatočné čižmy a vydržali 10-20 rokov. Nosili sa len v zime v nedeľu do kostola.

…Rada by som pripomenula, že aj jeho otec bol obuvník. Toho som však nepoznala, lebo zomrel skôr, ako som sa ja narodila (1929). Preto o ňom píšem, lebo zomrel snáď zbytočne podľa dnešného medicínskeho postupu. Doniesol z mesta krupón podrážkovej kože. Ostrým nožom rozrezal na ňom špagát. Krupón sa silou a rýchlosťou vymŕštil, narazil do noža a ten mu rozrezal žilu na ruke. Pravdaže, silno krvácal, ale keďže to bolo v treskúcej zime v roku 1929, osud bol k nemu nemilosrdný. Krvácanie zastavili podomácky, ale rana sa zapálila. Podľa vtedajších dobrých rád mu na hnisajúcu ranu prikladali pavučiny. Čo inšie mohlo pri takom „odbornom“ ošetrovaní nastať, než otrava krvi.

Naložili ho na voz, poprikrývali perinami a odviezli ho do nemocnice do Štiavnice. Žiaľ, bolo už príliš neskoro. Aj keď toto píšem, behajú mi po chrbte zimomriavky, akí boli vtedy ľudia naivní a zaostalí…

Hovorievalo sa, že šustri sú poloviční filozofi, lebo pri takej jednoduchej práci, ako je klincovanie podrážok, majú dosť času na premýšľanie. Náš otec taký naozaj bol. Na obloku, po pravej ruke mal vždy položený stolový kalendár. Do neho denne zapisoval, aké bolo počasie, koľko stupňov ukazoval teplomer, ktorý mal pripevnený na vonkajšej strane okna, koľko vajec zniesli sliepky, čo sa v obchode nakúpilo, za akú cenu a rôzne poznámky o domácnosti.

Rádio sme nemali (elektrika bola u nás zavedená až v roku 1948), ale noviny si vždy predplácal. Zrnká múdrosti v nich uverejnené si zapisoval do malého notesíka, ako aj cudzie slová. Nedávno som našla na padláši zožltnuté lístky, popísané jeho drobným, úhľadným písmom. Keď sa chcem niečo dozvedieť o minulosti našej rodiny, vyberiem so na padláši dva – tri kalendáre a s úsmevom listujem v „domácej kronike“.

Zabudla som spomenúť ešte jeden pracovný nástroj. Podlhovastý kus železa, veľkosti asi 15-20 centimetrov. Na ňom obuvníckym kladivom vyklepával podošvy, ktoré najprv máčal vo vode, aby odmäkli a aby sa s nimi ľahšie pracovalo. Bol to ostrý, čistý zvuk, typický pre prácu obuvníka. Keď zavriem oči a v duchu sa prenesiem do našej dielne, ten zvuk rezonuje v mojich ušiach a pripomína mi chvíle detstva, ktoré bolo chudobné, ale zato krásne.

.:.