ŠUSTER I. časť
„Šuster – flek, uchytil kopyto a bežal preč“, – takto pred viac ako polstoročím pokrikovali na mojich bratov kamaráti. Náš otec bol totiž obuvník – šuster. Ale nie hocijaký „príštipkár“. On bol vážený pán majster obuvníckeho remesla.
.
Obec Prenčov mala pred 60 rokmi 600 -700 obyvateľov. Z nich šiesti boli obuvníci. Dnes tomu asi nikto neuverí, veď v dedine nie je ani jeden opravár obuvi. Niektorí aj začali s opravou, ale vraj sa to neoplatí. Ako to teda bolo voľakedy?
Môj tec počas svojho dlhého života vlastnými rukami vyrobil niekoľko stoviek párov topánok a čižiem, či už mužských, alebo ženských. V širokom okolí bol známy ako dobrý odborník vo svojom remesle: Budúci zákazník prišiel k nám a dojednali sa na zákazke. Teda či to budú čižmy sviatočné, alebo pracovné, jednoduché alebo parádnejšie. Otec potom odmeral zákazníkovi nohu, tak ako sa berie miera na šaty, šírku v oprstoch a priehlavku, šírku lýtka pod kolenom a dĺžku sáry čižmy. Doma mal vždy zásobu koží hovädzích, bravčových, či teľacích. Kože na podrážky, tzv. „krupóny“, boli z hrubej bravčovej kože. Parádne dámske poltopánky boli lakovky.
Prípravné práce boli prevedené, mohol začať s vlastnou výrobou. Nemal žiadnu osobitnú dielňu.
V izbe, ktorá bola aj spálňou a jedálňou, mal v jednom rohu „pankeľ“ na ktorom pracoval. Bola to vyvýšená drevená podlaha, na nej trojnožka na sedenie a stolík – pankeľ, s rozličnými pomôckami. V malých krabičkách mal drevené klinčeky rôznej dĺžky a hrúbky, dratvu, obuvnícku smolu, rôzne nože, nožnice, kladivá, kliešte a samozrejme cez okraj stolíka prevesený „lápsik“. Bol to asi 3-4 centimetre široký kožený pás, zošitý do tvaru kruhu (ako duša na bicykli). Ním si pridržiaval topánky alebo čižmy pri práci. Jednou nohou remeň pristupil, topánku si položil na kolená, pridržal ju hornou časťou lápsika, aby pevne sedela na kolenách. (Lápsik mal aj inú funkciu. Bol postrachom nás detí: keď sme neposlúchali, veru nás ním vyobšíval.)
Vhodnú kožu na plánovanú obuv si rozložil na stole a podľa papierového vzoru vystrihol jednotlivé diely budúcich čižiem alebo topánok. Tie potom pozašíval na obuvníckom šijacom stroji. Pozašívané časti natiahol na drevené kopyto a začal pribíjať podošvu. Priklepnutím kladiva na šidlo si urobil dierku a potom do nej vsadil klinček. Aby podošva pevne držala, klinčeky pribíjal vo dvoch radoch.
Nakoniec umiestnil na podošvu opätok – obsadz. Tie sme dosť často vyrábali my, deti. Spodný základný diel nám urobil z podrážkovej kože v potrebnej veľkosti a naň sme priliepali a pribíjali zvyšky kože.
Museli do seba zapadať asi tak, ako dnešné lego. Veru sme sa aj hnevali, keď kamaráti na nás pokrikovali: „Šuster – smrdíš pofom“, toto lepidlo malo zvláštny zápach a pri našej „zručnosti“ sme si poriadne dolepili prsty aj šaty.
Z hotovej topánky otec vybral kopyto, (Kopýt mal niekoľko párov. Väčšie či menšie, s vysokým priehlavkom alebo nízkym. Budúca obuv bola vytvarovaná presne podľa kopyta.) kraje podrážky vytvaroval špeciálnym nožom „knajpom“, namazal ich obuvníckym voskom, ktorý si zohrieval nad sviečkou alebo malou lampôčkou „pipinkou“ a zvláštnym želiezkom ho nanášal na okraje podošvy. (Po materiál – hlavne kože – chodieval do Štiavnice. Ráno sadol na bicykel a na obed bol doma. Kože mal uviazané vzadu na nosiči. Priniesol nám vždy po jednom rožku, alebo balík „cukrkandla“ – kúsky zemiakového cukru.) Nakoniec topánky namazal krémom „Erdalom“, vyleštil ich a znaleckým pohľadom zhodnotil, či sa mu práca vydarila.
.:.
(c) Janka Považanová Pižurná, úryvok z nášho spoločného rukopisu „Spriadanie myšlienok“, ktorý tento rok vyjde knižne.
Celá debata | RSS tejto debaty