Pandora dva

… Naša rodina mala takú tradíciu, že sme sa každú nedeľu boli prejsť mestečkom. Z toho som mával priam vyrážky, pretože ma navliekli do bielych pančucháčov dali mi lakované topánočky a musel som pekne cupkať popri našich a každého pozdraviť. Mali však na mňa fintu, lebo konečným cieľom bývala cukráreň na rohu.

Na jednej takej nedeľnej prechádzke som neposlúchal, preto sa naši rozhodli návštevu cukrárne zrušiť. A to nemali robiť. Ako sme prechádzali popri cukrárni, plesol som sa v tých bielych pančuškách o zem a ešte som sa aj pekne pogúľal. Prvou reakciou bolo pár po zadku, ale keď som spustil srdcervúci plač, nakoniec sme do cukrárne išli.

Tá úžasná tôňa cukrárne s nebeskými vôňami! Tie nádherné torty a koláče za sklom! Raj. Ale najradšej som mal zmrzlinu. Ten skvelý zvuk – šťukanie lesklej naberačky na zmrzlinu, to mi pripomínalo najkrajšiu hudbu. Zmrzlinu sme si dávali buď do peknej nerezovej misky alebo na tú oplátku „ošťa“.

Kopček zmrzliny bol niekedy tak beťársky urobený, že to bola iba taká kupolka, ktorá bola vnútri prázdna. Ale mne to nevadilo, pretože keď som sa do nej vboril jazykom, pocítil som voňavý chlad vo vnútri a všetko bolo odpustené.

.:.
Anton Pižurný
BIELA SKRINKA Chlapci zo Schubertovej ulice, úryvok
(Na fotografii so sestrami: Beatka naľavo, Renatka napravo)