Pandora dva

POÉZIA A VOJNA
(Vojíne, vy jste takovej debil!)

Kedysi (keď sa naša republika ešte volala Československo) bola povinná takzvaná Základná vojenská služba (ZVS), ktorej sa musel na dva roky (iní aj menej, najmä ženatí s deťmi, ale iní aj viac, ak museli nadsluhovať basu) zo zákona zúčastniť každý mladý (zdravý) muž od 18tich rokov. Nechcem tu teraz riešiť jej zmysel (ale čoraz viac si myslím, že pár mesiacov vojny by sa dnes zišlo mnohým), ja som – odhliadnuc od niektorých nezmyselných príhod a rozkazov – mal „dobrú vojnu“, bol som vo funkcii štábneho pisára. Prvý rok v Domažlicích ako písař – motocyklista (tuším ČVO 934), čo dodnes nechápem, keďže nemám ani vodičák a svoju motorku som nikdy nevidel.

Druhým rokom ako pisár zabezpečovacieho útvaru Prvej armády v Příbrami (kam som sa rozkazom odvelil sám). O mojej ZVS by sa dal napísať román (už som ho aj začal písať), teraz sa chcem (aj na popud priateľa básnika Jiřího Rybišára z Chrudimi) zastaviť pri poézii v armáde. Pred nástupom na ZVS som už publikoval svoju poéziu a prózu v Novom slove mladých u Mihálika a Feldekovej, aj inde.

… Raz som sa teda (ako pisár – motocyklista) v Domažlicích z nudy hecol, keďže som často chodieval do útvarovej knižnice, napísal a zrežíroval som protivojnové poetické pásmo – výber z poézie Laca Novomeského a ďalších. Tuším som tam zakomponoval aj svoju vlastnú tvorbu, do toho pásma som okrem seba zrežíroval aj dvoch kolegov vojakov a veľmi dobre som sa na tom všetkom zabával. No a s týmto pásmom sme sa napodiv dostali až do divízneho finále ASUTu (Armádní soutěž umělecké tvořivosti) v Sušicích. Ale tam som to už emočne nezvládol a tak som sa ožral v ateliéri u kolegu pisára Marcela Vaneka, že som nešiel na pódium súťaže.

Všade ma hľadali, bol z toho dosť veľký prúser, ktorý mi našťastie pomohol vyhladiť Marcel (dnes známy spisovateľ, žijúci v Stuttgarte) ale až na druhý deň ráno ma našla v Marcelovom ateliéri (tvoril tam na propagácii) nejaká vojenská funkcionárka:
– „Vojíne, vy jste takovej debil! Proč jste nepřišel? Měli jste to vyhrát!“ – a bylo vymalováno.

S treštiacou hlavou som sa rozlúčil s Marcelom a bol som rád, že sa mi podarilo vyhnúť sa base.

Ach jo… ! Vojna je krásna, ale krátka. 🙂 – tak sme si hovorievali s veľkou dávkou cynizmu a irónie… 🙁

.:.
(c) Anton Pižurný
7. marca 2021