…
– Nasadaj, – pokynul mu druhý rytier a podal mu uzdu. Ľudovít sa vyšvihol na koňa, obaja vyklusali z lesa a o chvíľu už uháňali po malebných kopcoch smerom k najvyššiemu vrchu, ktorý sa pred nimi v diaľke týčil.
Tým vrchom bolo Sitno.
Rytieri onedlho pricválali až k jeho úpätiu. Zoskočili z koní a vzali ich za uzdy. Pred nimi sa týčila skoro kolmá skalná stena. Strieborný rytier vytiahol z pošvy svoj meč a poklopal na skalu trikrát po tri znamenia. Ľudovít v úžase uvidel, ako sa skala vzdula, priam ako tie bubliny na Žakýlskom plese a potom sa objavil veľký otvor. Dvaja rytieri vošli do veľkej jaskyne…
V útrobách Sitna bola stovkami fakieľ rozsvietená veľká miestnosť, plná bohato prestretých stolov, jedla a pitia neúrekom. Okolo stolov sedeli vlasatí rytieri, ich brnenia sa váľali na zemi vedľa nich. Skoro každému sedela v lone sporo odetá deva. Prosto, zábava Hoja ďuňďa, hoja!
Rytieri vošli hlbšie, svoje kone uviazali na koncijaskyne.
Ľudovít užasnutý hľadel na zábavu a spýtal sa svojho sprievodcu:
– Kto sú to?
– Vari nevidíš? Predsa Sitnianski rytieri.
– Toto? Veď Sitnianski rytieri vraj čakajú s jednou nohou v strmeni svojich koní, pripravení vyšvihnúť sa do sediel a rušať na pomoc svojej krajine!
– Veď áno. Ale počkaj, – strieborný rytier vyšiel pred vchod do jaskyne na Sitne a zvolal dolu do doliny smerom k Štiavnici:
– Či už?!
Nič. Žiadna odpoveď.
– Či už??! – zvolal znova silnejšie.
Znova ticho, iba z neďalekých vysokých jedlí sa nahnevane rozkrákal kŕdeľ krkavcov.
– Nikto nič, – povedal Ľudovít.
– Tak vidíš. Asi nás ešte stále nepotrebujú, tak čo by sme sa tu krenkovali. Musí nám predsa nejak ubehnúť ten dlhý čas, – polovážne, polosmutne povedal strieborný rytier. – Sadni si medzi nás, jedz a pi do sýtosti.
– Tak náš ľuď tu trie biedu, trápi sa, nemá čo do úst vložiť a vy, ktorí by ste mu mali pomôcť, tu hodujete?
– A čomu sa čuduješ, milý rytier Ľudovít? Tak to predsa bolo vždy. A tu nás predsa nikto nevidí. Ľudia vždy potrebovali legendy, tak im netreba brať nádej, – uškrnul sa.
Ľudovít sa ešte raz neveriaco poobzeral po jaskyni. Potom mávol rukou, zhodil zo seba brnenie a posadil sa za stôl. Hneď bola pri ňom krásna hrdzavovláska s dlhými vrkočmi, naliala mu kalich doplna, položila pred neho veľkú misu s pečeným mäsom a veľavravne sa na neho usmiala…
.:.
AP (úryvok)
Celá debata | RSS tejto debaty