Založ si blog

Havrany z Revišťa

R E V I Š T E
(Havrany)

Veľký a nekonečne dlhý had Hrona sa plazí aj popod nohy krásneho hradu menom Revište. Bol vystavaný neďaleko hradu Sasov (vraví sa, že oba hrady boli spojené podzemnou chodbou) na ochranu banského kraja pred dobyvateľmi banských miest. Prvá zmienka o ňom je z roku 1352 v listine kráľa Ľudovíta I. Stal sa povestným svojou pohostinnosťou, šľachta zo širokého okolia sa na ňom schádzala a plnými priehrštiami si užívali slasti a radosti pozemského života. Žiaľ, dnes sa v jeho pustých zrúcaninách ozýva už len škrekot a zvýsknutie dravých vtákov.
Andrej Revištiansky, pán hradu, na smrteľnej posteli odovzdal svojmu synovi Andrejovi zázračný, zlatom a drahými kameňmi vybíjaný meč, ktorý dostal ako dar od španielskeho vladára.

Jeho syn mu prisľúbil, že meč použije len na obranu svojej cti a na obranu vlasti. A veru na túto obranu bol naozaj veľmi potrebný, lebo aj na Revište si brúsil zuby krvilačný Turek Hassan, ktorý bol jedným z najbojovnejších tureckých vodcov.

Na jeho výpravy s ním však chodievala aj jeho dcéra Zelmira, ktorú ich ľud priam zbožnoval nielen pre jej krásu, ale aj dobré srdce, o ktorej dobrote kolovali priam legendy. Zelmira teda vynikala nielen krásou tela, ale aj umu a ducha.

Hassan sa už viackrát pokúsil dobyť Revišťský hrad, ale jeho obrana pod vedením Andreja a jeho zázračného meča statočne odolávala. Andrej bol tiež u svojich poddaných veľmi obľúbeným, pretože pomáhal, komu bolo treba a vždy spravodlivo rozhodoval v mnohých sporoch. Tiež bol pekný, urastený, nečudo, že sa ocitol v snoch mnohých diev.
A toto všetko sa dostalo aj k ušiam krásnej Zelmiry, tieto správy dostávala od poturčeného kresťana Ibrahima, ktorý slúžil u jej otca Hassana. Hradný pán Revišťa veľmi zaujal aj ju…

No ale Andrej tiež vedel o Zelmire. Práve Ibrahim, keď ešte slúžil u Revišťských, mu raz priniesol malú Zelmirinu podobizeň v rámčeku, ktorú kdesi ukradol. Hneď ako si Andrej pozrel obrázok s tvárou dievčiny, zachvelo sa jeho vnútro a odrazu jej mal plné srdce, horúce a pulzujúce. Zaujali ho nielen jej oči, ale najmä zvláštne, plné pery. Keď si predstavil, ako sa ich dotýka svojimi, takmer sa rozplakal od silného šťastia. Hneď sa stala v jeho slovách lásky nežnou spoluvráskou, v jeho mysli bola tajným spoluhriechom. Odvtedy nemyslel skoro na nič iné, iba na ňu.
Netušil, že so Zelmirou je to rovnako. Počula o Andrejovi všeličo z viacerých strán. V mysli si ho vykresľovala v dúhových farbách, zaspávala s myšlienkou na neho. Bolo to veľmi zvláštne. On, šľachtic z Revišťského hradu a ona Turkyňa, Hassanova dcéra…
Dvaja ľudia, ktorí sa hoci ešte nikdy nestretli, zatúžili jeden po druhom. Zatúžili po vzájomnej blízkosti, po dlhých rozhovoroch.
Zdalo sa, že Osudu sa zachcelo trocha sa pohrať s ich životnými príbehmi, a aby to nemali jednoduché, každého postavil na druhú stranu bojiska. Ale aj v takýchto postaveniach môže rozhorieť láska a práve tým mocným plameňom ohňa túžby je ešte pevnejšia a odolnejšia. Muselo sa stať, čo sa malo stať. Čas stretnutia Zelmiry a Andreja sa pomaly, ale isto blížil…
V mnohých ľuďoch sa skrýva jedovatý zákerný had. Tíško si drieme v teplom kutlochu ľudského srdca a čaká na svoju chvíľu. Taký had s jedom závisti a nenávisti prebýval aj v srdci Ibrahima, ktorý sa pôvodne volal Ján. Turci ho uniesli ako malého chlapca, dali mu meno Ibrahim a preonačili ho na ich vieru.
Presvedčil Zelmiru, že ak sa za neho prihovorí u jej otca Hassana, aby ho pustil na slobodu, on potajomky pôjde za Andrejom a povie mu, že aj ona má o neho záujem.
Tak sa aj stalo. Keď to Revišťský hradný pán počul, hneď konal. Sila lásky niekedy vyženie myšlienky človeka do takých výšok a možností, až sa hlava zakrúti. Andrej pocítil obrovskú túžbu vidieť svoju milovanú, ktorú dovtedy naživo nevidel. A dostal nápad.
Prezliekol sa za chudobného remeselníka a išiel do tureckého tábora.
Nikto ho nepodozrieval, nikomu by ani len neprišlo na um, že by to mohol byť Revišťan. Vo veľkom nebezpečenstve sa mu podarilo dostať sa až k Zelmíre.
Keď sa konečne tí dvaja uvideli, zatriasla sa Zem, nebo kýchlo a ich srdcia sa zatrepotali ako kolibríky nad krásnym kvetom, sajúcimi dlhými zobáčikmi sladký nektár z kalicha lásky.
– Poď so mnou, drahá! – volal ju.
– Ver, veľmi rada by som s tebou išla, i na kraj sveta, ale veľmi sa bojím môjho otca, veď aj ty dobre vieš, že by sme sotva ušli pred jeho pomstou. Ty nepoznáš dobre naše zákony, naše hrozné zvyky. Pober sa, radšej, milý môj preč, lebo ak sa otec dozvie, že kresťan je pri jeho dcéra, ešte k tomu práve ty, zavraždí nás oboch. Choď a zachovaj si na mňa peknú spomienku, ako si aj svoje na teba zachovám. Mám ťa rada, mala som ťa rada už vtedy, keď som ťa nepoznala, a teraz, čo ťa poznám, milujem ťa stonásobne viac. Ale nemôžem ísť s tebou. Nechci svoju a moju záhubu.
– Nemáš ma rada, lebo keby sa ma naozaj milovala, tak ako ja teba, nehľadela by si na nič a išla by si so mnou. Poď so mnou, poď!, – vravel a pritískal si ju na prsia ako veľký poklad.
Zelmíra sklonila hlavu. Bojovala so sebou, so svojím starým svetom. Ale nakoniec zvíťazila láska k statnému hradnému pánovi.
Na druhý deň sa obaja prezlečení za remeselníkov vmiešali medzi ostatných a nebadane opustili Hassanov tábor.
Už samotná cesta zaľúbencov – utečencov od Hassana na hrad Revište bola nezabudnuteľná. Zastavovali sa na každej peknej lúčke, pri každom potôčiku a sýtili sa láskou. Ako tie kolibírky sa napájali vzájomným sladkým nektárom až do bezvedomia. Ako Adam s Evou v Rajskej záhrade.
Keď so žiariacimi tvárami a s telami prekypujúcimi blaženosťou konečne dorazili na Revište, cítili sa ako nadpozemskí anjeli. Celý svet bol nádherný, všetko krásne a farebné, všetky starosti a strasti malicherné.
V tomto ich novonájdenom spôsobe života pokračovali ešte pár dlhých dní (a hlavne nocí) aj na Revišťskom hrade, ale po čase predsa len aj oni nasadli na koňa bežného, všedného života.
Museli sa dôkladne pripraviť na obranu. Na zúrivý útok Zelmirinho otca, ktorý určite použije všetko možné aj nemožné, aby hrad Revište dobyl. Andrej so Zelmirovou chodili po opevneniach, po hradbách, všetko riadne poprezerali. Obrancovia aj remeselníci po očku pokukovali najmä po Zelmire a šepotali si rôzne „zaručené“ správy o nej. Nuž, bola ako krásna exotická ruža vo farebnej záhrade, obkolesenej hadom Hrona. Niektorí sa ňou nadchýňali, ale boli aj takí, ktorí nad ňou ohŕňali nos. Samozrejme ale iba vtedy, keď si boli istí, že sa to hradný pán nedozvie.
Hassan, keď zbadal, že jeho dcéra zmizla, zúril ako zmyslov zbavený, kopal okolo seba ako zbesnený kôň, až mu pena zúrivosti fŕkala od huby. A keď mu zradný Ibrahim prezradil, že jeho milovaná Zelmíra ušla s kresťanom Revišťanom, od jedu načisto odpadol a museli ho kriesiť silnými bylinami a nápojmi. Keď sa trocha spamätal, horúčkovito začal organizovať veľkú, ničivú výpravu k rieke Hron, k prekliatemu ďaurovi, ktorý mu uniesol milovanú dcéru.
Juj, veru nebo po druhýkrát kýchlo, keď uvidelo rozzúrený sprievod Hassanov, smerujúci k Revišťu. Rútil sa pod bičom pološialeného otca a kresťanobijcu ako prebudená obrovská anakonda, lámuc a drviac všetko okolo seba.
Keď sa však tento had doplazil až k Revišťu, tam ustrnul, keď uvidel vynikajúco opevnený hrad na strmom brale, v ktorom bolo nepochybne veľa na všetko odhodlaných obrancov. Hassan však nedbal a chcel hneď zaútočiť, keď za ním prišiel Ibrahim:
– Pán môj ja viem, aký spravodlivý je tvoj hnev, ale dovoľ mi, aby som ti niečo povedal, – a navrhol Hassanovi, že nemá význam dobýjať hrad priamym útokom, ktorý by sa hneď nemusel vydariť, padlo by pritom zbytočne veľa udatných bojovníkov. Dozvedel sa aj, že z Revišťa vedie kamsi dlhá, podzemná chodba, ktorou by vtáčikovia mohli uletieť. Lepšie preto bude poraziť ich ľsťou. Nech Hassan napíše Revišťskému list, v ktorom ho vyzve na súboj. Ibrahim mu ho zanesie. Ten výzvu musí prijať. Medzitým však Ibrahim naleje Revišťskému do nápoja jed a otrávi ho. Takto ten na súboj nakoniec nepríde a víťazom bude Hassan.
Turecký vodca sa zamyslel a potom súhlasil. Napísal list, ktorý opatril pečaťou a poslal s ním Ibrahima – Jána na hrad.
– A ty tu čo chceš? – skríkol na neho Andrej z hradieb, keď ho spoznal.
– Nesiem vám list od Hassana.
– Aký list? Ja ti už nič neverím!
– Pozri, tu ho mám opatrený aj pečaťou.
Revišťský nakoniec zišiel dolu za Ibrahimom, rozlomil pečať a prečítal si list.
– Tak teda dobre, odkáž mu, že výzvu prijímam.
– Ale ešte niečo by som ti chcel povedať, ale nie tu, poďme dakam dovnútra do ústrania. Som veľmi ukonaný a smädný, ledva otváram svoje pery. Poznám tvoju šľachetnosť a veľmi si vážim aj Zelmiru a prezradím ti, ako by sa ti mohlo podariť zvíťaziť nad Hassanom.
– Neverím ti, ale poď teda.
Andrej a Ibrahim vošli do hradu a posadili sa v komôrke. Na stole bol krčah s vínom a dva poháre. Revišťský do oboch nalial:
– Tak hovor.
– Pane viem, ako by si ľsťou mohol dobyť turecký tábor. Poviem ti presne, kde a ako sú rozmiestnení bojovníci, kde majú zásobu zbraní a streliva…
Vtom sa otvorili dvere za Andrejovým chrbtom a do komôrky vošla Zelmira. Revišťský sa obrátil, Ibrahim využil ten okamih a bleskurýchle zo svojho veľkého prsteňa nasypal jed do Andrejovho kalicha.
– Ty sa nebojíš, prísť až sem?! – skríkla Zelmira, keď uvidela Ibrahima v mihotavom svetle fakieľ.
– Pani moja, ja som vás prišiel zachrániť! – zvolal Ibrahim a hodil sa jej k nohám, bozkávajúc jej čižmy.
Zelmíra ho odkopla ako psa. Ibrahim sa schúlil v kúte a pozoroval, čo sa bude diať.
– Prečo počúvaš tohto zradného hada? – zvolala na Andreja.
– Priniesol mi od tvojho otca výzvu na súboj.
– Hej? No tak teda dobre. Ale nech už aj ide preč!

Ibrahim sa nehýbal. Revištiansky schytil zo stola svoj pohár, vyzunkol ho na dúšok a skríkol na Ibrahima:
– Počul si? Už aj sa prac a svojmu pánovi povedz, že výzvu na súboj prijímam. Zajtra v dohodnutom čase ho budem čakať pred hradom.
Revišťský objal svoju Zelmiru:
– Drahá moja, nič sa neboj, mám predsa svoj zázračný meč.

Ibrahim len toto potreboval vidieť a počuť. Naozaj ako slizký had sa vyšuchol von a už ho nebolo. Keď prišiel k Hassanovi, hneď mu zvestoval:
– Pán môj všetko je dohodnuté. A Zelmíra ťa pozdravuje a odkazuje, aby si ju čím skôr prišiel vyslobodiť z toho hnusného hniezda.
– Ty klameš!
– Nie veru, veď sa zajtra môžeš presvedčiť.

Na druhý deň sa vybral Hassan pred hrad. Bol vo veľkom prekvapení, keď uvidel pred ním stáť rytiera celého oblečeného v brnení, v rukách držal zlatom a drahými kameňmi vybíjaný krásny meč. Obrátil sa na Ibrahima:
– Ty podlý ďaur, veď tento už mal byť mŕtvy!
– Nerozumiem tomu pane, naozaj nie…

Hassan na rozzúril, nazbierala sa v ňom všetka nenávisť voči tomu poturčencovi priskočil k nemu a jediným švihom meča mu sťal hlavu. Potom sa obrátil voči rytierovi.
– Tak poď, poď teda, nech sa dozvieme, komu z nás dvoch patrí moja dcéra!

Rytier v brnení zdvihol svoj krásny meč a nehýbal sa. Z hradných múrov sa v tej chvíli zval hlas umieráčika. Hassan sa na chvíľu zarazil, ale potom sa prudko rozohnal a jeho meč vnikol do rytierovej hrude. Ten si hlboko vzdychol, klesol na kolená a potom padol na zem mŕtvy. Pritom sa mu odkotúľala dolu z hlavy prilbica, spod ktorej sa vyhrnuli dlhé husté čierne vlasy a ukázala sa tvár Zelmíry.

Hassan si zhrozený uvedomil, že v rytierskom brnení bola jeho vlastná dcéra. Keď Revišťský onedlho po vypití jedu od Ibrahima skonal, rozhodla sa, že na súboj pôjde ona a zoberie si zázračný meč….

Hassan pobehoval okolo tela svojej mŕtvej dcéry ako zmyslov zbavený a kričal:
– Ja som ju zabil! Ja som si zabil svoju vlastnú dcéru!

Odrazu zaškrečal ako dravý vták, zdvihol svoj meč a vrazil si ho do srdca. Bez života padol na svoju mŕtvu dcéru…

Nad Revišťským hradom zakrúžil kŕdeľ čiernych havranov a ich krákanie počuť až do dnešných dní.

..:.
(c) Anton Pižurný
kresba Juraj Bocian
foto a.a.

Ku Dňu učiteľov

28.03.2024

UČITEĽOM Z LÁSKY . Pani učiteľka slovenčiny na dôchodku bývajúca nad nami . dnes, hoci nie je nedeľa, nahnevane búši tĺčikom do dvoch rezňov, . akoby zabíjala svoje spomienky na časy, . keď učiteľ bol váženým človekom . a človek nebol človeku vlkom. . .:. Anton Pižurný

Sociálna balada

27.03.2024

S l o b o d a

26.03.2024

Srbsko

Výbor Rady Európy podporil členstvo Kosova, Srbsko to odsúdilo

28.03.2024 13:10

Srbský šéf diplomacie označil rozhodnutie výboru PZ RE o podpore členstva Kosova za "škandalózne" a "hanebné".

čaputová

Čaputová: Členstvo v klube NATO nám poskytuje ochranu teraz aj do budúcna

28.03.2024 12:58

V piatok uplynie výročie 20. výročia vstupu Slovenska do Aliancie.

izrael, palestína, gaza

Izraelská armáda tvrdí, že v nemocnici v Gaze zabila 200 ozbrojencov Hamasu

28.03.2024 12:44

Pacienti z radov civilistov a zdravotnícky personál bol podľa armády kvôli bojom evakuovaný do iného krídla nemocnice.

olympiada rieka Seina v Parizi

Ukrajinci vyhrali symbolickú bitku o Paríž, ale chcú, aby Rusov potrestali najprísnejšie

28.03.2024 12:30

Kyjev nechce vidieť na letných hrách ani jedného Rusa. Moskva tvrdí, že Medzinárodný olympijský výbor skĺzol do suterénu rasizmu neonacizmu.

pizurny2

Slová strácajú svoj pôvodný význam a činy pravý zmysel.

Štatistiky blogu

Počet článkov: 1,217
Celková čítanosť: 2135171x
Priemerná čítanosť článkov: 1754x

Autor blogu

Kategórie