Pandora dva

SABAT NA ŠTANGARÍGLI
(Krupinské bosorky)

Za vernosť, preukázanú v bojoch o uhorský trón, udelil panovník Ladislav Pohrobok Krupine roku 1453 privilégium, podľa ktorého mohla používať osobitnú ochranu uhorských panovníkov ako slobodné kráľovské mesto.
Po útokoch Turkov utrpela Krupina veľké škody, preto na obranu pred tureckým nebezpečenstvom mesto budovalo hradby s dvoma hlavnými bránami, okolo roku 1564 aj strážne veže vartovky. Z nich sa zachovala jediná – Vartovka na vrchu Stražavár. Za zásluhy v protitureckých bojoch udeľuje v roku 1609 kráľ Matej II. mestu rozšírený erb. Začiatkom 17. storočia sa Krupina znovu ocitla pod hrozbou Turkov. V roku 1664 Turci zajali mnoho ľudí z Krupiny a blízkeho okolia, a stále mesto ohrozovali, Krupinu však nikdy neobsadili.
K zaujímavostiam mesta nepochybne patria podzemné chodby, ktoré sú pod takmer celým historickým centrom. Nikto nevie presne povedať, na čo slúžili, pravdepodobne na skladovanie potravín, neskôr ako úkryty či zásobárne počas tureckých nájazdov. Ich smery a dĺžka sú dodnes zahalené tajomstvom. Veľké pivnice pod námestím dodnes vyvolávajú množstvo otázok. Historicky je však doložené, že v jednej z nich, pod starou radnicou, mučili bosorky.
.:.
….Mária si obliekla svoje najkrajšie šaty, prizdobila sa, a s priateľkami Valikou a Beátou sa stretli na Malom rinku. Bola krásna nedeľa, ako stvorená na pokojnú prechádzku mestom.
Tri priateľky, pomaly, dôstojne kráčali popri riečke Krupinica a tvárili sa, že ich ale vôbec nezaujímajú mládenci, ktorí ich pri stretnutí s nimi srdečne zdravili a úctivo sa pred nimi ukláňali. Nečudo, všetky tri boli známe krásavice v kráľovskom meste a také mávajú veľa ctiteľov. Ale aj veľa neprajníkov.
Pomalým krokom sa dostali až k Furmanskej krčme. Pred ňou za hrubými stolmi sedeli furmani, prepriahajúci svoje kone, trhovníci, ktorí dobre predali, či nakúpili tovar na chýrnom krupinskom jarmoku a sedeli tam aj mládenci, ktorí len na dievčatá striehli ako jastraby na mladé kuriatka.
Peter, Hansi a Vlado popíjali za stolom celkom pri ceste, ktorou sa k nim popri Krupinici blížili Mária s družkami. Dievčatá poznali, aj ony ich. Keď boli celkom pri nich, spoza stola vyskočil Hansi:
– Krásny deň vám, devy spanilé, a kamže kam? – položartovne ich oslovil.
– A čo vás do toho? – odvrkla im jazyčnica Valika.
– No no, len sa hneď nepajeďte. Pozrite, ako je dnes pekne, – zmierlivo povedal Ján a usmial sa na Máriu.
– Pekne je, aj bude, aj bez vás, – trvala Valika na svojom.
Beata a Mária sa ňu s miernym údivom pozreli. Valike sa Hansi už dávno páčil. Nevedela, ako mu to dať najavo, preto sa tvárila, že ju vôbec nezaujíma, hoci opak bol pravdou.
– Ale slečna Valika, ste akási napaprčená. čože sa vám stalo, hádam ste nemali na obed čípoš guľáš?
– Čo sme mali na obed, to je naša vec a vaša zbytočná starosť, – vystreľovala Valika na Hansiho svoje šípy.
– Veď ja nič, len keď vidím, aká ste ostrá, reku či ste dačo štipľavô nepojedli. – smial sa jej Hansi.
Valika sa obrátila na svoje kamarátky:
– A či ste už počuli tú povesť o tom, ako Turci raz vymáhali výstražným listom od obliehanej Krupiny, aby im dali zásoby a kone?
– Počuli sme, počuli, – horlivo prikyvovali hlavami Mária s Beátou, lebo tušili, kam tým Valika mieri.
Spoločnosť pri stole na chvíľu stíchla, pretože doposiaľ o tejto povesti nepočuli. Valika pokračovala:
– Nuž a keďže Krupinčania sa Turkov nebáli, skôr naopak, ich žiadosť si splnili po svojom: Namiesto koní im poslali somáre naložené vrecami popola!
Všetci sa srdečne rozosmiali a odvtedy sa táto povesť rozšírila až za hranice Krupiny a veru občas Krupinu nazvali „Somárovce“.

Valika sa pozrela na mládencov a dokončila:
– Ale ako vidím, zopár tých somárov tu ešte zabudli…

Mládencom na chvíľu zamrzli úsmevy na perách. Zdalo sa, že toto už Valika prehnala. Hansi pozrel na Petra, ten na neho spiklenecky žmurkol. Pochopili sa. Peter sa zasmial a povedal:
– No to sa vám teda podarilo, slečna Valika. Ale prečože nás k somárom prirovnávate?
– Lebo ste všetcí takí hlúpi a slepí! – Valika ani nevedela, ako to z nej vyletelo.
– To snáď nie, urodzená slečna – chcel Hansi zachrániť situáciu, ale dosiahol pravý opak. Valika si ukryla tvár do dlaní a kúsok odbehla.
Mária s Beatou sa obrátili k mládencom.
– Našej Valike sa asi čosi prihodilo.
– Aj nám sa tak vidí.
– Čožeby to mohlo byť?
Peter sa obrátil na Hansiho:
– Tak sa mi vidí priateľu, že v tom budeš mať prsty ty, – zasmial sa.
– Ja? Ale prečo ja? Nerozumiem – povedal Hansi, ale o chvíľu sa mu tvári rozlial rumenec. Pochopil:
– Viete čo, idem dovnútra krčmárovi povedať, aby nám ešte priniesol vína! – a odišiel.
Pred Furmanskou krčmou na seba hľadia Mária s Petrom a Beáta s Vladom. Mládenci na vnútornej strane nízkeho plôtika krčmy, dievčence na vonkajšej. Zrazu Peter i Vlado naraz rukou obradne pokynuli dievčatám a pozvali ich k stolu.
Mária a Beáta sa na seba pozreli, obe pokývali jemne súhlasne hlavou, usmiali sa a pozvanie prijali.
Posadili sa k ich stolu. Petrovi odrazu niečo napadlo, odbehol kúsok nabok a z brehu Krupinice odtrhol niekoľko lúčnych kvietkov, urobil dve kytičky a priniesol ich dievčinám.
– Pre vás, – podal každej s úsmevom kytičku.
Dievčiny sa poďakovali pôvabným úklonom hlavy.
– Krásne sú. Ďakujeme. Lúčne kvietky mám veľmi rada.
– povedala Mária, privrela viečka a zľahka si prešla kytičkou po líci.
– A ktorý kvet máte najradšej? – spýtal sa Peter.
– Ktorý? Hm? Hádam to bude ruža. Je taká nádherne dokonalá a pritom nedostupná tŕňmi. Ale nad tým všetkým plynie jej nádherná vôňa, ktorá to všetko prekryje
.- To ste veru krásne povedali, – pošepol Peter.
Mária v ľahkej hanbe sklonila tvár.
– Áááá tak sme tu! Už sa to nesie! – z výčapu vybehol Hansi s krčahom bieleho v jednej a krčahom červeného vína v druhej ruke. Bolo na ňom vidieť, že kým mu krčmár čapoval víno do krčahov, náš milý Hansík si popritom dobre zavlažil hrdlo tiež. Vyzeral v tom zelenom klobúčiku a v kamizolke ako permoník – trpaslík z podzemia.Keď zbadal, že okrem Valiky sú všetci pri stole, položil krčahy na stôl a rozjarene pribehol k Valike:
– Nože aj ty ku nám hybaj, veďže sa už nehnevaj.
Valika sa s úsmevom pre Hansiho veľkým ako slnečnica začiatkom augusta obrátila, milo sa neho pozrela a prisadla si tiež. Po nej Hansi a už boli všetci spolu! Vo Furmanskej v Krupine.
Keď si všetci pripili, Peter pokračoval v rozhovore s Máriou:
– A akú ružu máte najradšej?
– Akú? Najradšej mám ruže divé. Viete kde rastú najkrajšie?
– Veru neviem.
– Na Krupinskom bralci.
– Na Štangarígli?
– Hej, aj tak sa mu vraví.
– Je to veľmi zvláštne miesto.
– Vraví sa, že tie kamene sú vyvrhnuté priam z vriaceho vnútra zeme.
– Áno a na nich je vyrytý záhadný nápis, vytvorený pradávno našimi predkami. Nevie sa presne kedy, ani v akej reči je vyhotovený, ale je starý niekoľko tisíc rokov.
– Toľko? To je snáď priveľa, – prekvapila sa Mária.
– Takže vravíte, divé ruže zo Štangarígľa sa vám najviac páčia?
– Hej.
Peter stíchol, akoby snoval plány….
Spoločnosť mladých ľudí sa v tú nedeľu zdržala vo Furmanskej krčme trocha dlhšie.
.:.
Hlboká noc nad Krupinou má svoje tajomstvá. Po cestách akoby občas nehlučne preletela postava v sutane. V riedkom lese pučali nielen hríby, ale bolo cítiť aj hnilobný a sírový zápach, ktorý Petrovi akoby pripomenul Peklo. Pomaly sa nocou zakrádal k Štangarígľu. Mal šťastie, bol spln. Mesiac ako veľký tvarohový koláč svietil svojím studeným svetlom.
Čosi zvláštne prudko zašušťalo a Petrom až myklo. Potom zbadal, ako spod jeho nôh vybehla malá myška a trielila ku Krupinským bralciam. Stúpal po malom mori rovnakých kameńov, ktoré akoby tam ktosi naschvál nahádzal. Napínal zrak a na miernom vŕšku skôr vytušil, bralcia Štangarígľa.
Neopatrne položil chodidlo a noha sa mu pošmykla a dolu briežkom zhrčala kôpka machom obrastených kameňov. Bol to zvláštny zvuk, akoby sa tie skalky gúľali z veľkej hĺbky mora na breh.
Peter už bol dosť vystrašený, ale to, čo si zaumienil, to aj vykoná. Vo Furmanskej mu totiž napadlo, že prinesie Márii zo Štangarígľa kyticu divých ruží.
Mesiac na chvíľu jasne zasvietil pomedzi stromy. Peter zočil čudesné skaly podobné akýmsi veľkým obeliskom. Bol tam. Dýchal rýchlejšie, myslel si, že to od stúpania na briežok, ale svoje urobil aj strach. Pomaly začínal ľutovať, že tam vôbec išiel. Ale spomienka na Máriu a na to, ako krásne mu opísala kvety, ho pohla ďalej. Mimovoľne mu zrak zablúdil naľavo a naozaj! V mesačnom svite uvidel krík krásnych divých ruží. Krásne voňajúce divé ruže “sverbohusky“ sú tu tak dlho, ako ľudstvo samotné. Tieto ruže volali aj “rázcestníky“. To znamenalo, že kedysi na Štangarígeľ muselo viesť viacero ciest.
Peter sa pustil do odlamovanie halúzok ruží z kríčkov. Šlo to zle, lebo nepríjemné tŕne vyrastali z húževnatej kože a on si so sebou nezobral žiaden nástroj. Mal už takmer celú kyticu, keď priam zdúpnel! Bolo už asi blízko polnoci a on zrazu videl na malej čistinke bez kameňov tri postavy. Boli to ženské postavy, ktoré sa akoby o čomsi radili. Peter silno párkrát zatvoril a otvoril oči. Keď tak urobil poslednýkrát, postavy zmizli, akoby tam nikdy neboli.
Peter si pretrel oči a zbadal, že po dlani mu tečú kvapôčky krvi. Asi sa poranil, keď odlamoval ruže pre Máriu…

Láska má mnoho podôb. Vie dávať nový život, ale vie aj zabíjať. Vie človeka dostať do Neba, ale rovnako ľahko aj do Pekla. Láska a Slnko jedno sú, pretože sú na svete najmocnejšie. Láska a Tma je koniec.
Niektorých ľudí láska zušľachťuje, iných znetvorí. Lásku tí, ktorí ju nemajú, pochopiteľne druhým závidia. A závisť ich ženie robiť veci, ktoré by iným ani neprišli na um.
Peter netušil, čo všetko sa ukrýva v duši jeho susedy Cecilky. Ona nebola celkom škaredá, bola aj šikovná, vedela sa o všetko postarať. Bola vyššej postavy, dlhé vlasy mala ryšavé, zelené oči a na tvári veľa pieh. Bolo to slušné a dobre vychované dievča. Temné stránky duše môžu prebývať aj v navonok slušných ľuďoch. Cilka sa veľmi silno zaľúbila do svojho suseda Petra. Nemohla za to, ale nebolo chvíle, aby na neho nemyslela, išlo to hodiny, mesiace. Stále a stále. Peter si nič nevšimol, bral ju ako dobrú kamarátku.
Cilka už skúsila všetko možné, aby si Petra viac získala, ale všetko bolo zbytočné. Všimla si, že sa mu páči Mária. Tak to teda ona odvrátila jej Petra! Petra, ktorý by s ňou, s Cilkou, zažil to najkrajšie čo sa tu len dá prežiť. Dokonca nedávno videla Petra, ako Márii dával obrovský snop divých ruží a vravel, že sú zo Štangarígľa. Všimla si, že po ruke mu tečie krv. A obaja pri tom tak na seba hľadeli, až bolo všetkým jasné, že k sebe patria. A nikomu inému.
A to Cecíliu celkom zlomilo. Namiesto toho, aby vzdala beznádejný boj o lásku, rozhodla sa pre pomstu. Mária môže sa všetko jej utrpenie… Veď spozná, ako vie láska aj poraniť. aj zabiť.

Láska má mnoho podôb. Vie byť Slnkom, ktoré osvieti všetky stránky duše, i tie temné. Vylieči svojou silou staré bolesti, zahojí to zlé. Peter a Mária už vedeli, že patria k sebe. Navždy.
Bolo to pritom také jednoduché: Stačilo otvoriť sa jeden druhému, prijať ho otvorenou náručou do svojho najhlbšieho vnútra. A splynúť vedno v jedno.
Keď jej priniesol tie skalné ruže zo Štangarígľa, bola si už istá. Chcela ho len trocha vyskúšať. A Peter jej túžbu splnil presne. Stane sa jeho. On sa stane jej. Slnkom.
Divé ruže sa stali ich zásnubnými prsteňmi.
Krupinská Mária Pupa Lova
.:.
Cilka vedela dobre písať, i teraz si sadla a začala:
„Slovutní páni, píšem Vám nie prvýkrát o tom, že istá Mária je posadnutá diablom. Počarila už viacerým. Sú dôkazy. Je to bosorka.“
Takýchto listov poslala už niekoľko.

Každému sa všetko vráti. Aj to dobré aj to zlé. Len nevie kedy a ako. Niekedy sa to možno ani nikdy nedozvie.
V Krupine sú podzemné chodby, ktoré sú pod takmer celým historickým centrom. Nikto nevie presne povedať, na čo slúžili, pravdepodobne na skladovanie potravín, neskôr ako úkryty či zásobárne počas tureckých nájazdov. Ich smery a dĺžka sú dodnes zahalené tajomstvom. Ozvali sa dokonca aj hlasy, hovoriace o templároch. Veľké pivnice pod námestím dodnes vyvolávajú množstvo otázok. Historicky je však doložené, že v jednej z nich, pod starou radnicou, mučili bosorky. Nikde inde na našom území neupálili toľko stríg ako v Krupine.
Prvé procesy sa začali v roku 1620, dokopy ich bolo viac než štyridsať. Traduje sa, že poslednú bosorku v Európe upálili v roku 1741 práve v Krupine .A nie jednu, ale hneď tri.
Možno až von na krupinské námestie bolo niekedy počuť krik a nariekanie mučených žien, z ktorých inkvizítori chceli dostať priznanie, že sú bosorkami a potom ich upáliť na hranici. Vtedy stačilo len označiť niektorú ženu, že počarovala susedovie krave, aby dojila menej mlieka, niekoho zakliala, alebo poslala „z očí“, obcuje s diablom, či sa zúčastňovala na sabatoch bosoriek a jej osud bol spečatený.
Čarodejnice sa vraj schádzali na zvláštnych miestach – kopcoch, rázcestiach, cintorínoch, pohrebiskách. Mali sa na nich stretávať a obcovať s diablom. Keď čarodejnice na miesto dorazili, bola volená kráľovná sabatu, ktorá vládla hostine aj tancu. Tancovalo sa „čarodejnícke koleso“ – tancovalo sa dozadu a pískalo sa pri ňom na rúrky z kostí mŕtvol a bubnovalo vlčím chvostom na bubon potiahnutý obesencovou kožou. Čarodejnice sa vraj premenili na vlkov, psov alebo iné zvieratá a rozprávali si, čo sa im podarilo narobiť od posledného stretnutia.
Cecilia si zaumienila, že sa pôjde pozrieť na sabat bosoriek, ktoré sa vraj schádzajú práve na Štangarígli a malo to byť už čoskoro…

.:.

Peter požiadal Máriu o ruku. Rodičia oboch mladých ľudí boli spokojní, pretože bolo nad Slnko jasné, že títo dvaja patria k sebe a ich zväzok bude šťastný. Začala sa pripravovať svadba. To však vo svojom šťastí ešte netušili, aké strašné nebezpečenstvo Márii hrozí.
Cilka sa pripravovala na svoj nočný výlet. Nachystala si kopu sviečok, bibliu a pátričky. Kdesi počula, že vývar z bobulí durmanu jej môže pomôcť pred urieknutím bosorkami. Spravila si z neho silný vývar, pridala ešte pár byliniek a pevne ho uzavrela do butilky, že sa z neho napije, keď bude až tam, na Štangarígli.
Nepozorovaná nikým sa hodinu pred polnocou vybrala. Noc bola tmavá, ale ona mala zrak svojich zelených očí veľmi ostrý a čo nevidela, to si vedela dotušiť, domyslieť a vzala si predsa aj sviečky. Vysoká chudá postava sa nehlučne pohybovala pomedzi stromami na úpätí Štangarígľa.
Cilke sa zazdalo, že sa na vrchu Krupinského bralca pohybuje akési svetielko. Polnoc mala byť onedlho. Prežehnala sa a do dna vyzunkla butilku s durmanom, ktorú si priniesla. V hlave jej akoby vybuchol farebný ohňostroj, prudko sa vystrela, zasmiala a behom sa vybrala na vrchol Bralca.
Tam už videla horieť obrovskú vatru, a okolo nej tancovalo niekoľko postáv. To sú ony, bosorky! Nezaváhala ani na chvíľočku a pridala sa ku nim. Tancovali spolu v ohnivom kruhu, tváre im diabolsky žiarili. Cilke veľmi vyschlo v ústach, celá sčervenela v tvári, zrýchlil sa jej tep a zreničky sa jej tak rozšírili, až vyzerali ako dva hroby.
Začala sa cítiť veľmi nepokojná. Nevnímala poriadne, kto je pri nej, s kým tancuje. V jednej chvíli schmatla za hrsť čierneho popola pri ohnisku, vložila si ho do úst a prežúvala ho ako najväčšiu pochúťku. Potom sa pozrela na osobu, ktorá ju držala za ruku a vzbudzovala v nej veľkú žiadostivosť. V tvári, zašpinenej potom a popolom so sadzami, sa jej rozlial veľký šťastný úsmev. Zdalo sa jej, že za ruku drží – Petra!

(Venujem trom dievčatám, študentkám, ktoré sa pred časom v Botanickej záhrade v Banskej Štiavnici otrávili durmanom a takmer oslepli. Našťastie to dopadlo dobre.)

….V Cilkinej hlave sa otvorilo Nebo. Tak predsa! Po toľkých dlhých dňoch a mesiacoch preťažkého čakania, sa nakoniec dočkala. Tancuje so svojou láskou, s Petrom, v očistnom víre ohňa vedno jedno sú. Jej láska na naplnila.
Cilka bola šťastná. S tvárou Petra pred očami.
Naplnená láskou a šťastím padla na zem a oslepla. Durman dokonal svoje ničivé dielo.
.:.
Cilku potichu zniesli zo Štangarígľa do Krupiny pastieri, ktorí ju našli ležať pri ohnisku. Ešte žila.
Postaral sa o ňu, slepú, jej brat.
Ešte roky potom bolo vídavať v záhrade na lavičke pri ich domčeku vychudnutú postavu ženy s dlhými ryšavými vlasmi, ako sa usmievala do Slnka. Cilka oslepla šťastná…
Jej udania na Máriu nebrali vážne, pretože Cilku mali samotnú za trocha bláznivú a okrem toho, hlavou Vrchnosti bol Máriin strýc.

Onedlho sa konala prenádherná svadba Márie a Petra v kočiari obalenom v divých ružiach.

No a ešte o pár dní po ich svadbe oznámili svoje zásnuby aj Valika so svojím Permoníkom – Hansim.
Mária povila Petrovi štyri krásne dietky. Ako správna katolíčka. Ak nepomreli, žijú podnes.
Valika s Hansim sa dobre naučili, kedy treba tomu druhému ustúpiť a kedy nie, Valika povila len jedného syna, ale ten vraj mal pri pôrode vyše 5 kilogramov, takže z neho asi vyrástol poriadny obor.

.:.
(c) Anton Pižurný
POVESTI A LEGENDY MMXX
foto: bralá na Štangarígli so záhadným nápisom.