Založ si blog

Ruža a šíp

RUŽA A ŠÍP
(Peniažteky z Ružomberka)

Mladý Ján z Likavského hradu mal veľmi rád nielen ten kraj, jeho prírodné bohatstvo, nádherné hlavátky v rieke, lesy plné vysokej zveri, kde nechýbal dokonca ani los, dravce ako rys, či medveď, ako aj vzácne druhy motýľov. Ján rád chodieval na poľovačky, ale nie z loveckej vášne, trávil celé hodiny v lese, ktorý bol pre neho chrámom i priateľom a vychutnával si jeho blahodarné účinky.

Poznal aj čaro mnohých byliniek, mal veľmi rád kvetenu, preto ho uchvátilo, keď na stráni, kde vyrúbali a vyklčovali les, sa rozrástli nádherné ruže. Keď sa prechádzal s kušou po jej svahu a priam sa vnáral do čarokrásnej vône ruží, vravel si, že tak akosi to musí vyzerať aj v Rajskej záhrade.
Ján bol romantickej povahy, ale stále bol sám, dievčat sa hanbil. Páčili sa mu, ale jeho mama zomrela ešte keď bol celkom malý, tak nemal veľa možností, bližšie spoznať ženskú dušu.
Mal veľmi rád nielen kraj, ale aj jeho ľudí. Veril v dobro v človeku, hoci poznal aj tienisté stránky ľudskej povahy. Jeho otec sa ho snažil uchrániť pred rôznymi nástrahami, ktorým musel mladý bohatý šľachtic čeliť. Bol však veľmi často mimo Likavy, preto Jánovi bola príroda aj otcom, aj mamou.
Jedného dňa sa tiež skoro ráno vybral na svoje obľúbené miesta. Keď sa nabažil krásnej majestátnosti starých stromov, v ich korunách si znova a znova vili svoje hniezda spevavce, do ktorých kládli vždy znova vajíčka: Posadil sa na brehu potoka Štiavnica a páliace chodidlá si chladil v jeho ľadovej vode. S nohami v potoku a s rukami za hlavou ležal tvárou k nekonečnej sýtomodrej oblohe s bielymi duchnami oblakov.
Pomaly zaspával, keď za sebou začul tiché kroky. Rýchlo sa obrátil a nad sebou uvidel usmiatu dievčenskú tvár, spoza ktorej presvitali slnečné lúče. Nevedel, či sníva, či bdie.
– Máme dnes ale krásny deň, všakže, vznešený pán Ján?
– zašveholil jemný hlas a Ján ostal ďalej ležať ako zasiahnutý šípom z kuše.
– Kto si? – pretrel si Ján oči a neohrabane sa bosý postavil. Bolo mu trocha nepríjemné, že ho prichytila v takej chvíli.
– Som Johanka, hájnikova dcéra. Tiež sem rada často chodievam…

Dievčina sa celkom prirodzene posadila vedľa Jána a tiež si namočila nohy v potoku:
– Júúúj či je len studená! – veselo zvýskla. Ján sa tiež uvoľnene zasmial. Bolo mu odrazu tak dobre. Ani nevedel, čo mu to napadlo, zohol sa a ošpliechal Johanku spŕškou vody.
– A čo povieš na toto?
– Vy jeden! – Johanka švihla nohou o hladinu potoka a Jána zmáčala. Ten nelenil, skočil po kolená do vody a riadne ju ošpliechal. Johanka sa nedala a onedlho sa obaja v letnej spare špliechali studenou vodou ako malé deti.
Keď mali dosť, zadýchaní sa znova posadili na breh. Johanka sa zahľadela na predmet, ktorý mal Ján zavesený na koženom remienku na krku.
– Smiem vedieť, čo tu máte? – ukázala.
– Myslíš tieto peniažteky?
– Áno. Aký je to peniažtek?
– Vieš, aj tu, kde sme teraz, bolo pred mnohými a mnohými rokmi more.
– More? Tu v horách?
– Hej aj tu. Kedysi bolo more skoro všade, potom jeho vody opadli.
– To je akési divné, nevymýšľate si trocha?
– Mne to takto povedal môj otec.
– No dobre a čo to je?
– Tak toto sú škrupiny zo živočícha, ktorý tu kedysi žil v mori a po mnohých a mnohých rokoch sa premenil na kameň.
Johanka sa na Jána neveriaco pozrela a vyprskla od smiechu:
– Všakže si zo mňa uťahujete?
– Veru nie, je to dosť vzácne, skoro ako taký šperk. Našiel som ich tu, neďaleko. Ľudia to volajú aj peniažtek.
– Takže vy nosíte peniaze ešte aj na krku! – zasmiala sa – ale sú celkom pekné.
– Páčia sa ti? Chceš ich? Darujem ti ich.
Ján si sňal náhrdelník a podal ho Johanke. Tá sa chvíľu zdráhala, potom poďakovala a zavesila si ho na hrdlo.
Ján sa trocha začervenal, potom vstal a ukázal smerom von z lesa.
– Poď, pôjdeme sa pozrieť na Ružový vrch.
– Ružový vrch?
– Áno, tak ho nazvali. Rosumberg.
– Ach viem, ktorý máte na mysli! Poďme.
Kráčali spolu po mäkkom koberci machu, pomedzi velebnosti starých stromov až kým nevyšli z lesa. Pred ich zrakom sa rozprestrela strmá pláň, celá posiata kvetmi ruží.
– Toto miesto mám asi najradšej, – Johanka sa zhlboka nadýchla a prižmúrila oči.
– Aj ja sem rád chodievam. Tu bol kedysi les, vyklčovali ho a nasadili sem ruže.
– To bolo veľmi pekné rozhodnutie.
– A tá omamná vôňa.
– Najskôr len tak trocha pošteklí v nose, potom sa človeka celkom zmocní, až sa hlava zakrúti.
Ján sa zohol a chcel pre Johanku odtrhnúť ružu. Husté tŕne mu to však nedovolili a na prste sa mu objavili kvapôčky krvi.
– Ruže si svoju krásu bránia tŕňmi, – povedala Johanka, keď to uvidela.
Ján vybral z vrecka vyšívaný ručník omotal si ním prsty a podarilo sa mu odtrhnúť dve ruže. Podal ich Johanke.
– Ale ale, veľkomožný pane, vari ma už pochovávate?
– Prečo?
– Vraví sa, že dva kvety sa dávajú na pohrebe.
– To som nevedel. Tak ešte ti ešte jednu odtrhnem.
– To bude lepšie.
Ján podal Johanke tri krásne ruže.
– Pre teba. Ručníček si môžeš tiež nechať.
– Ach pán môj, dnes ste ma už obdarovali toľkými krásnymi vecami: – Náhrdelník, ruže, ručník… čo vám dám ja?
– Prestaneš mi hovoriť „pán môj“ a budeš mi hovoriť „Ján“.
– Dobre teda… Ján, ďakujem… – zasmiala sa Johanka a privoňala si k ružiam.
Dvojica mladých ľudí pomaly kráčala pomedzi tuhú vôňu ruží, schnúcich býľ silného leta a cítili sa ako v raji. V Ružovom raji. Leto sa končilo a začínala sa láska…

Láska Jána a Johanky prekvitala ako ruže na stráni Rosenbergu. Mladí ľudia sa tam často schádzali a plnými dúškami si užívali radosti a slasti lásky.

To obaja ešte vtedy nevedeli, že na mieste ich schôdzok neskôr postavia krásny kostol svätého Ondreja. Mladí ľudia žili len jeden pre druhého. A keďže ani Jánov otec, ani rodičia Johanky nemali nič proti ich láske, zasnúbili sa a chystala sa slávna svadba…

Ján sa rozhodol, že na svoju svadobnú hostinu vlastnoručne uloví jeleňa. Vybral sa do lesa v podvečer, keď obloha bola posiata hviezdami ako drahokamami, vzácnymi niekedy ako láska. Sú krásne na čiernom zamate noci a večnosti, ale tiež veľmi vzdialené, tak ďaleko, že na ne človek nikdy nedokáže siahnuť. On však svoj drahokam, svoju hviezdu už našiel. Je to jeho Johanka, s ktorou chce žiť po celý svoj život.
Vedel, kam sa chodí lesná zver napiť vody, bolo to presne na tom mieste, kde sa zoznámil s Johankou. Ticho ako duch sa pomaly blížil k potoku Štiavnica. Neveril svojim očiam! Na brehu stála a napájala sa krásna biela laň! Prekvapene vydýchol a to ona začula, prudko zdvihla hlavu, zastrihala ušami, poobzerala sa a dlhými plavnými skokmi sito namierila von z lesa. Ján ju ako počarený nasledoval. Na chvíľu ju stratil z očí, potom sa mu zazdalo, že vbehla na Ružový vrch.
Natiahol kušu, vložil do nej šíp a rozbehol sa tým smerom. Keď dobehol k ružovým kríkom, za jedným z nich sa čosi zabelelo. Prilícil kušu, zamieral a šíp zasvišťal, preletiac ružami…
V tej chvíli sa ozval bolestivý výkrik!
Ján stuhol. Pribehol ku kríku…
Vo svite hviezd na zemi uvidel ležať svoju Johanku v bielych šatách, ktorá si na Ružový vrch išla natrhať ruže na svadobnú kyticu. Z hrude jej trčal Jánov šíp…

Keď si Ján uvedomil, čo sa stalo, že zastrelil svoju lásku, takmer stratil vedomie. Srdce mu zamrelo v hrudi, dych sa mu úžil a zastavoval. Toto by neočakával ani v najhoršom sne. Prečo sa to muselo stať práve jemu? Práve jej? Prečo ich Pán tak trestá? Za čo? Za ich čistú, vrúcnu lásku?

Pokľakol ku svojej snúbenici a odvážil sa pozrieť na ňu. Zazdalo sa mu, že pohla viečkami! Všimol si, že hruď sa jej dvíha a jeho šíp z kuše je zabodnutý len na celkom malom kúsku.

Johanka žila!

Otvorila svoje modré oči plné lásky a pozrela sa na Jána. Nebol v nich smútok, ale nádej.
– Milý môj… tu si… to je dobre…

Ján neveril svojim očiam. Johanka žila, zhovárala sa ním! Zázrak. Vedľa nej ležala nádherná kytica ruží, ktoré si natrhala na ich svadobnú kyticu. Odfrklo na ne niekoľko kvapiek Johankinej krvi…

Ján vzal svoju milú do náručia a vtedy z nej vypadol šíp, ktorý bol v nej len plytko zabudnutý. Ján si uvedomil, že Johanke zachránil život náhrdelník, ktorý jej pred časom daroval. Skamenené „peniažky“ na koženej šnúrke zabránili šípu z kuše, aby vnikol hlbšie do Johankinej hrude.

So svojou snúbenicou v náručí sa vrátil na hrad, uložil ju do postele a sedel pri nej celú noc. Ten, kto má nádej, má vždy nádej.

Ráno sa Johanka prebudila s úsmevom, keď nad sebou uvidela tvár milovaného Jána.

Svadbu museli o niekoľko dní preložiť, ale bola to svadba nevídaná, krásna. Nevesta mala nádhernú kyticu z ruží, zvláštny druh, ktoré vyzerali, akoby boli pofŕkané krvou.

Mladomanželia si počas obradu vymenili svadobné prstene a kňaz ich ruky previazal náhrdelníkom – koženým remienkom, na ktorom boli navlečené drobné skamenené peniažky – numulity.

Žili šťastne, mali kopu detí, ktoré sa najradšej hrávali v lese pri potoku.

Mesto Ružomberok má preto vo svojom erbe ružu, prebodnutú šípom.

P.S. *Dovolil som si zmeniť záver tejto Povesti. V pôvodnej verzii Johanka umrela.

.:.
(c) Anton Pižurný
POVESTI

Život ľudský

16.06.2024

K l e b e t y

15.06.2024

Žltý saxofónik

14.06.2024

ŽLTÝ SAXOFÓNIK (Z Barborkinho archívu) Barborka raz našla medzi svojimi hračkami malý žltý saxofónik, na ktorom sa dalo vylúdiť pár tónov. Napadlo jej, že bude chudobná pouličná muzikantka a zarobí si trocha peniažkov. Tak sa aj stalo. Išli sme na Hlavnú ulicu v Prešove, posadila sa na múrik a začala smutne preludovať. Zahral som jej náhodného [...]

Tomáš Taraba

Chyba Tarabu či nezmyselné podmienky? Envirorezort má problémy s plánom obnovy, kritizuje ho vláda, analytici aj mimovládky

19.06.2024 08:00

Vládni odborníci konštatujú, že envirorezort včas nesplnil viaceré kľúčové úlohy a v ohrození sú aj ďalšie reformy.

divadlo, štúdio tanca, Banská Bystrica

Menštruačné pomôcky grátis začali rozdávať ako prví široko-ďaleko. Banská Bystrica teraz projekt rozširuje

19.06.2024 07:00

Zadarmo poskytuje menštruačné pomôcky Banskobystrická župa ako jediná už dva roky. Podobný projekt neexistuje nikde na Slovensku, ani v rámci krajín V4.

vláda, rokovanie, saková, fico

Po prvý raz od atentátu. Vláda mieri opäť do regiónov. Výjazdové rokovanie bude v Rimavskej Sobote

19.06.2024 06:21

Ministri budú hovoriť o situácii v okresoch Poltár a Rimavská Sobota.

vojna na Ukrajine

ONLINE: Zelenskyj: Použitie západných zbraní priamo v Rusku? Funguje to. Kyjev už chystá ďalší mierový summit

19.06.2024 06:05, aktualizované: 08:25

Funguje to tak, ako sme očakávali, povedal o použití západných zbraní priamo na ruskom území Zelenskyj a dodal, že to spomalilo ruskú armádu.

pizurny2

Slová strácajú svoj pôvodný význam a činy pravý zmysel.

Štatistiky blogu

Počet článkov: 1,293
Celková čítanosť: 2257825x
Priemerná čítanosť článkov: 1746x

Autor blogu

Kategórie