Pandora dva

RUŽA A ŠÍP
(Peniažteky z Ružomberka)

Mladý Ján z Likavského hradu mal veľmi rád nielen ten kraj, jeho prírodné bohatstvo, nádherné hlavátky v rieke, lesy plné vysokej zveri, kde nechýbal dokonca ani los, dravce ako rys, či medveď, ako aj vzácne druhy motýľov. Ján rád chodieval na poľovačky, ale nie z loveckej vášne, trávil celé hodiny v lese, ktorý bol pre neho chrámom i priateľom a vychutnával si jeho blahodarné účinky.

Poznal aj čaro mnohých byliniek, mal veľmi rád kvetenu, preto ho uchvátilo, keď na stráni, kde vyrúbali a vyklčovali les, sa rozrástli nádherné ruže. Keď sa prechádzal s kušou po jej svahu a priam sa vnáral do čarokrásnej vône ruží, vravel si, že tak akosi to musí vyzerať aj v Rajskej záhrade.
Ján bol romantickej povahy, ale stále bol sám, dievčat sa hanbil. Páčili sa mu, ale jeho mama zomrela ešte keď bol celkom malý, tak nemal veľa možností, bližšie spoznať ženskú dušu.
Mal veľmi rád nielen kraj, ale aj jeho ľudí. Veril v dobro v človeku, hoci poznal aj tienisté stránky ľudskej povahy. Jeho otec sa ho snažil uchrániť pred rôznymi nástrahami, ktorým musel mladý bohatý šľachtic čeliť. Bol však veľmi často mimo Likavy, preto Jánovi bola príroda aj otcom, aj mamou.
Jedného dňa sa tiež skoro ráno vybral na svoje obľúbené miesta. Keď sa nabažil krásnej majestátnosti starých stromov, v ich korunách si znova a znova vili svoje hniezda spevavce, do ktorých kládli vždy znova vajíčka: Posadil sa na brehu potoka Štiavnica a páliace chodidlá si chladil v jeho ľadovej vode. S nohami v potoku a s rukami za hlavou ležal tvárou k nekonečnej sýtomodrej oblohe s bielymi duchnami oblakov.
Pomaly zaspával, keď za sebou začul tiché kroky. Rýchlo sa obrátil a nad sebou uvidel usmiatu dievčenskú tvár, spoza ktorej presvitali slnečné lúče. Nevedel, či sníva, či bdie.
– Máme dnes ale krásny deň, všakže, vznešený pán Ján?
– zašveholil jemný hlas a Ján ostal ďalej ležať ako zasiahnutý šípom z kuše.
– Kto si? – pretrel si Ján oči a neohrabane sa bosý postavil. Bolo mu trocha nepríjemné, že ho prichytila v takej chvíli.
– Som Johanka, hájnikova dcéra. Tiež sem rada často chodievam…

Dievčina sa celkom prirodzene posadila vedľa Jána a tiež si namočila nohy v potoku:
– Júúúj či je len studená! – veselo zvýskla. Ján sa tiež uvoľnene zasmial. Bolo mu odrazu tak dobre. Ani nevedel, čo mu to napadlo, zohol sa a ošpliechal Johanku spŕškou vody.
– A čo povieš na toto?
– Vy jeden! – Johanka švihla nohou o hladinu potoka a Jána zmáčala. Ten nelenil, skočil po kolená do vody a riadne ju ošpliechal. Johanka sa nedala a onedlho sa obaja v letnej spare špliechali studenou vodou ako malé deti.
Keď mali dosť, zadýchaní sa znova posadili na breh. Johanka sa zahľadela na predmet, ktorý mal Ján zavesený na koženom remienku na krku.
– Smiem vedieť, čo tu máte? – ukázala.
– Myslíš tieto peniažteky?
– Áno. Aký je to peniažtek?
– Vieš, aj tu, kde sme teraz, bolo pred mnohými a mnohými rokmi more.
– More? Tu v horách?
– Hej aj tu. Kedysi bolo more skoro všade, potom jeho vody opadli.
– To je akési divné, nevymýšľate si trocha?
– Mne to takto povedal môj otec.
– No dobre a čo to je?
– Tak toto sú škrupiny zo živočícha, ktorý tu kedysi žil v mori a po mnohých a mnohých rokoch sa premenil na kameň.
Johanka sa na Jána neveriaco pozrela a vyprskla od smiechu:
– Všakže si zo mňa uťahujete?
– Veru nie, je to dosť vzácne, skoro ako taký šperk. Našiel som ich tu, neďaleko. Ľudia to volajú aj peniažtek.
– Takže vy nosíte peniaze ešte aj na krku! – zasmiala sa – ale sú celkom pekné.
– Páčia sa ti? Chceš ich? Darujem ti ich.
Ján si sňal náhrdelník a podal ho Johanke. Tá sa chvíľu zdráhala, potom poďakovala a zavesila si ho na hrdlo.
Ján sa trocha začervenal, potom vstal a ukázal smerom von z lesa.
– Poď, pôjdeme sa pozrieť na Ružový vrch.
– Ružový vrch?
– Áno, tak ho nazvali. Rosumberg.
– Ach viem, ktorý máte na mysli! Poďme.
Kráčali spolu po mäkkom koberci machu, pomedzi velebnosti starých stromov až kým nevyšli z lesa. Pred ich zrakom sa rozprestrela strmá pláň, celá posiata kvetmi ruží.
– Toto miesto mám asi najradšej, – Johanka sa zhlboka nadýchla a prižmúrila oči.
– Aj ja sem rád chodievam. Tu bol kedysi les, vyklčovali ho a nasadili sem ruže.
– To bolo veľmi pekné rozhodnutie.
– A tá omamná vôňa.
– Najskôr len tak trocha pošteklí v nose, potom sa človeka celkom zmocní, až sa hlava zakrúti.
Ján sa zohol a chcel pre Johanku odtrhnúť ružu. Husté tŕne mu to však nedovolili a na prste sa mu objavili kvapôčky krvi.
– Ruže si svoju krásu bránia tŕňmi, – povedala Johanka, keď to uvidela.
Ján vybral z vrecka vyšívaný ručník omotal si ním prsty a podarilo sa mu odtrhnúť dve ruže. Podal ich Johanke.
– Ale ale, veľkomožný pane, vari ma už pochovávate?
– Prečo?
– Vraví sa, že dva kvety sa dávajú na pohrebe.
– To som nevedel. Tak ešte ti ešte jednu odtrhnem.
– To bude lepšie.
Ján podal Johanke tri krásne ruže.
– Pre teba. Ručníček si môžeš tiež nechať.
– Ach pán môj, dnes ste ma už obdarovali toľkými krásnymi vecami: – Náhrdelník, ruže, ručník… čo vám dám ja?
– Prestaneš mi hovoriť „pán môj“ a budeš mi hovoriť „Ján“.
– Dobre teda… Ján, ďakujem… – zasmiala sa Johanka a privoňala si k ružiam.
Dvojica mladých ľudí pomaly kráčala pomedzi tuhú vôňu ruží, schnúcich býľ silného leta a cítili sa ako v raji. V Ružovom raji. Leto sa končilo a začínala sa láska…

Láska Jána a Johanky prekvitala ako ruže na stráni Rosenbergu. Mladí ľudia sa tam často schádzali a plnými dúškami si užívali radosti a slasti lásky.

To obaja ešte vtedy nevedeli, že na mieste ich schôdzok neskôr postavia krásny kostol svätého Ondreja. Mladí ľudia žili len jeden pre druhého. A keďže ani Jánov otec, ani rodičia Johanky nemali nič proti ich láske, zasnúbili sa a chystala sa slávna svadba…

Ján sa rozhodol, že na svoju svadobnú hostinu vlastnoručne uloví jeleňa. Vybral sa do lesa v podvečer, keď obloha bola posiata hviezdami ako drahokamami, vzácnymi niekedy ako láska. Sú krásne na čiernom zamate noci a večnosti, ale tiež veľmi vzdialené, tak ďaleko, že na ne človek nikdy nedokáže siahnuť. On však svoj drahokam, svoju hviezdu už našiel. Je to jeho Johanka, s ktorou chce žiť po celý svoj život.
Vedel, kam sa chodí lesná zver napiť vody, bolo to presne na tom mieste, kde sa zoznámil s Johankou. Ticho ako duch sa pomaly blížil k potoku Štiavnica. Neveril svojim očiam! Na brehu stála a napájala sa krásna biela laň! Prekvapene vydýchol a to ona začula, prudko zdvihla hlavu, zastrihala ušami, poobzerala sa a dlhými plavnými skokmi sito namierila von z lesa. Ján ju ako počarený nasledoval. Na chvíľu ju stratil z očí, potom sa mu zazdalo, že vbehla na Ružový vrch.
Natiahol kušu, vložil do nej šíp a rozbehol sa tým smerom. Keď dobehol k ružovým kríkom, za jedným z nich sa čosi zabelelo. Prilícil kušu, zamieral a šíp zasvišťal, preletiac ružami…
V tej chvíli sa ozval bolestivý výkrik!
Ján stuhol. Pribehol ku kríku…
Vo svite hviezd na zemi uvidel ležať svoju Johanku v bielych šatách, ktorá si na Ružový vrch išla natrhať ruže na svadobnú kyticu. Z hrude jej trčal Jánov šíp…

Keď si Ján uvedomil, čo sa stalo, že zastrelil svoju lásku, takmer stratil vedomie. Srdce mu zamrelo v hrudi, dych sa mu úžil a zastavoval. Toto by neočakával ani v najhoršom sne. Prečo sa to muselo stať práve jemu? Práve jej? Prečo ich Pán tak trestá? Za čo? Za ich čistú, vrúcnu lásku?

Pokľakol ku svojej snúbenici a odvážil sa pozrieť na ňu. Zazdalo sa mu, že pohla viečkami! Všimol si, že hruď sa jej dvíha a jeho šíp z kuše je zabodnutý len na celkom malom kúsku.

Johanka žila!