Pandora dva

Na prekrásnom mieste našej krajiny stojí utešený Ľupčiansky hrad. Pokojne hľadí na krásne boky vrchov pod ním i vedľa neho, na vinúce sa cesty a cestičky v údoliach. Na plazivý pohyb plavého Hrona. Na takom mieste sa pekne a dobre žilo.

Vedel to aj kastelán Ľupčianskeho hradu Vojtech Selecký, ktorý na tom utešenom kúsku zeme očakával so svojou ženou Máriou príchod ich prvého potomka, ktorého nosila pod srdcom. Celé hodiny trávili spolu v hradnej záhrade a kochali sa výhľadom, kochali sa jeden druhým, kochali sa životom.

Budúca matka si s láskou pripravovala výbavu pre svoje novorodeniatko, o ktorom ani ona, ani jej muž nepochybovali, že to bude chlapec. Vojtech svojej žene pohládzal vyduté bruško a šťastne sa usmial, keď vo svojej dlani ucítil kopnutie malej nôžky. Tie chvíle z nich robili šťastnú dvojicu, ktorej, ako sa zdalo, nič priečne nestálo na pokojnej ceste životom.
Keď sa konečne priblížila ťažká chvíľa pôrodu, Vojtech sa radšej pobral do vzdialeného kúta ľupčianskeho hradu a tam čakal, čo bude. Máriu ponechal v opatere babiciam.

Čakal dlho.

Keď za ním konečne babica pribehla so správou, že má syna, hneď chcel bežať za Máriou.
– Pozhovejže ešte chvíľu, – povedala mu babica.
– Prečo, vari nesmiem vidieť svojho syna?
– Ale môžeš, len pôrod bol veľmi ťažký a matka aj dieťa si musia oddýchnuť. Pôjdeš za nimi neskôr.
Kastelán zosmutnel, ale poslúchol. V takýchto chvíľach sú chlapi vždy až na druhom mieste. Keďže hradné panstvo nebolo doma, zavolal do rytierskej sály niekoľko sluhov a komorníka a začali oslavovať narodenie jeho syna.
Oslavovali dlho, lebo babica ho stále nechcela pustiť za Máriou. Už mal trocha viac vypité, preto to nevydržal, odstrčil babicu a vošiel do izby, kde ležala Mária s novorodeniatkom.
Až sa preľakol, svoju ženu takmer nespoznal. Z veľkými mukami a bolesťami utrápenej tváre na jeho hľadeli dve tmavé studne očí, v ktorých nebola ani iskierka radosti, iba obrovská únava…
Selecký stál akoby ho smrtka preskočila. Videl, že jeho žena si prešla veľkým utrpením. Batôžtek s novorodeniatkom pri nej sa nehýbal, Mária ho sotva vnímala. Potom ho spoznala. Rozpukanými perami sa pokúsila o úsmev. Pohla rukou k batôžku. Selecký sa naň pozrel a keď uvidel červenú vrásčitú tváričku a pár chĺpkov na hlave, zdúpnel. Usmial sa však, pokľakol ku svojej žene a pobozkal jej ruku.
– Ďakujem ti, ďakujem.
Mária pohla hlavou. Viac nevládala.
.:.
Ľupčiansky hrad bol poloprázdny a onedlho sa malo vrátiť panstvo, ktoré bolo na návšteve v cudzine. To znamenalo všetko pripraviť tak, aby bolo všetko v poriadku, aby sa doma dobre cítili.
Selecký chodil po Ľupčianskom hrade ako bez duše. Nevnímal krásu okolia ani záhrady, stále myslel na svoju Máriu a to čo sa s ňou stalo. Jej choroba, ktorá začala pôrodom, sa nezlepšovala, skôr naopak. Mária chudla, priam sa strácala pred zrakom a jej známa krása bola už tiež minulosťou. Nakoniec sa dozvedel, že ani ich vytúžený syn, ktorého pôrod takmer stál jeho ženu život, nie je celkom v poriadku, lebo keď ho privádzali na svet, asi mu tuhšie pritlačili hlavičku a dieťa tým vraj bude poznačené na celý život.

Seleckého rodinu mal hradný pán aj hradná pani radi. Preto si ich aj vybrali za kastelánov. Hradná pani s Máriou boli dokonca dobrými priateľkami. A iba ony dve vedeli, že práve Seleckého jej za muža vybrala hradná pani a aj vďaka nej sa stali manželmi.

Mária bola čoraz slabšia a slabšia a už sa nevládala ani poriadne postarať o ich dieťa. Pravdaže ani o svojho muža a nemohla mu ani poskytnúť to, čo muž často žiada od ženy. Vedela to a veľmi ju to trápilo. Selecký spočiatku všetko chápal a bol veľmi milý, ale aj kvapka, ktorá dlho padá na skalu, ju môže časom zničiť.
Pripadala si zbytočná a nechcená. A vtedy dostala nápad. Spomenula si na svoju sesternicu Veronu a pozvala ju do Ľupče na hrad.

Verona bola šikovné mladé dievča, naviac bola aj veľmi pekná. Krútilo sa okolo nej mnoho nápadníkov, ale ona si nevybrala žiadneho z nich. Ona mala v merku niekoho iného. Ochotne súhlasila s pozvaním a v Ľupči sa na istý čas všetko pomaly upokojilo.
Verona sa príkladne starala o chorú Máriu a o jej dieťa, tiež o kastelána… Tiež… Samotná hradná pani si všimla, že snáď až príliš. Nepozdávalo sa jej to. Dobre si totiž všimla, že ani medzi manželmi Seleckými to už nie je také, aké to bývalo. A mrzelo ju to aj preto, lebo ich manželstvo bolo aj jej želaním a jej dielom.

A jedného tichého letného večera začula v hradnej záhrade tlmený rozhovor dvoch ľudí. Potichu podišla bližšie. Už rozoznávala ich hlasy. Bol to kastelán s Veronou…
Hradná pani ešte celkom nerozumela o čom sa zhovárajú, preto sa opatrne popri múre prešuchla bližšie k nim. A neverila svojim ušiam:
– Ak sa jej nezbavíš, nebudem ťa chcieť!
– Prečo si taká?
– Aká taká? Vyber si!
– Je to predsa moja žena…
.:.
Láska a vášeň sú dve veci. Je dobré, ak spolu spievajú, ale to sa až tak často nestáva. Kastelán bol celkom ohlúpený Veronou. Chodil za ňou ako taký psík, túžiac po jej dotyku. V jeho najhlbšom vnútri ešte tlela láska k Márii, ale to bol len taký slabý ohník proti požiaru, ktorý v ňom dokázala rozpútať Verona. Stával sa z neho púštny lev, ktorý nevidel svoju vypĺznutú hrivu. Smutné.
Verona dobre vedela, ako na to treba. Starý chren je síce ešte štipľavý, ale jeho živel už dávno pošiel. Starý chren je zaujímavý najmä vtedy, ak jeho mešec je ako ťažký miešok, ktorý treba vyprázdniť
– No ako chceš! Buď ona, alebo ja.
– Nerob mi to Veronka, mám s ňou predsa dieťa..
– Dieťa? To nepodarené nedochôdča? Hahaha.
Hradná pani stuhla vo svojom úkryte, ale počúvala ďalej.
– Mali by sme sa jej zbaviť.
– Ako zbaviť? – zdúpnel Selecký.
– Tak, nech nám nestojí v ceste. Našej láske.
– Ale ako?
– Mohol by si ju otráviť. Mám jed.
– Veronka, pre Boha živého!
– Už som povedala. Buď ona, alebo ja!
– Veronka, ale veď ona je chorý človek, prečo ju nenecháme tak?
– Lebo sa musíš rozhodnúť!, – Verona vybehla spoza kríka a hradná pani len len, že stihla uskočiť, aby ju nezbadala.
Toto už bolo priveľa. Hradná pani si na druhý deň dala zavolať Veronu:
– Vieš prečo som si ťa dala zavolať?
– Veru neviem, milostivá pani.
– Ani som netušila, aký diabol sa v tebe skrýva!
– Vo mne? A prečo?, – vystrúhala Verona nevinnú prekvapenú tvár.
– Ešte sa budeš pýtať že prečo?
– Áno, neviem, o čom vravíte.
– Čo mútiš hlavu kastelánovi?
– Ja?
– Áno ty!
– Ja mu len pomáham s chorou manželkou. A s maličkým..
– Pomáhaš? Áno, ale do hrobu!
– Ale ja?
– Nerob sa že nevieš, o čom vravím.
– Neviem, pani moja, – Verona zbledla a rýchlo zalovila v pamäti. Jaj! Ale odkiaľ to hradná pani môže vedieť? Vari kastelán niečo zradil?
– O čom? Pán Selecký vám vari niečo vravel? Neverte mu, ten je do mňa zaľúbený ako somár a stále ma otravuje.
– Ty zmija jedna!, – hradná pani sa zhlboka nadýchla a so zaťatými zubami riekla:
– Vypočula som si včera v hradnej záhrade, o čom si sa zhovárala s kastelánom!
Veronu akoby ktosi po hlave kyjakom ovalil. Toto nečakala. Toto je jej koniec. Padla na kolená a sklonila hlavu.
– Pôjdeš do temnice a tam si môžeš spytovať svoje svedomie, ak ti nejaké zostalo!

A tak sa aj stalo. Veronu uvrhli do žalára pod hradom, hneď vedľa mučiarne. Bola tam dlhé dni a noci len o vode a chlebe. Keď ju hradná pani po dlhom čase bola pozrieť, až ju myklo. Veronine krásne vlasy boli celé šedivé a na tvári jej sedel nepríčetný úsmev.

Zbláznila sa.

Hradná pani prikázala, aby Veronu prepustili. Tá si ale dlho nepožila. Vypila jed, ktorým chcela otráviť kastelánovu Máriu.

Odvtedy vraj jej duch v bielych šatách za horúcich letných nocí obchádza Ľupčiansky hrad.

.:.
(c) Anton Pižurný
POVESTI

(Pripravuje sa knižné vydanie)