Pandora dva

O VZNIKU ŠTIAVNICKEJ KALVÁRIE

Okolo roku 1744 bola si celá krajina vo vlasoch. Katolíci a protestanti bojovali za svoje náboženstvo. Stalo sa, že v tomto bojovom čase sa jezuita, obrátil s prosbou na protestanta. Išiel k nemu, zaklopal na jeho dvere.
– Voľno, ozvalo sa znútra. – Šťastlivý dobrý deň vinšujem, pán urodzený!
– Vitajte, velebný pán. Zriedkavý hosť, jezuita v tomto dome. Ani sa nespýtam, čim vám môžem byť k službám, kým si nesadnete.

I sadol si na vyrezávanú, nemeckú, dubovú stoličku.Rozprávali sa o všeličom.
– S krátkou prosbou som prišiel, – povedal medziiným štyridsaťštyriročný jezuita v čiernom odeve. Kúpim od urodzeného pána homoľu Scharffenberg, ak mi ju predáte! Andrej Fritz, bohatý statkár, sa začudoval nad takouto nečakanou ponukou. Ako môže človek predať strednú časť súkna? Scharffenberg totiž ležal približne uprostred jeho pozemkov.
Z pátrových očí by rád vyčítal, kam mieri.
– S lúkou, roľami?
– Nie. Len ten vrch by som potreboval, – hovorí jezuita.
– Nie je na predaj velebný pán.
– Urodzený pán, veď z toho holého vrchu nemáte nijaký úžitok. Na samom vrchu je bazalt, na stráni pod ním len kroviská a nie je ani pasienkom, ani horou – vyjednával páter.
– Keď mne je nanič, nebude na čosi ani velebnému pánovi. – Mne je len vtedy na čosi, keď je skalnatý a strmý.
– Len ten vrch sám by ste chceli, čo je nanič? A to, čo je pod ním dobré, to by ste mi nechali? – spytuje sa Andrej Fritz.
– Tak to myslím.
– Nepredám.
Bolo po jednaní, rozišli sa.

Fritzovi stále však vŕtalo v hlave, ako by mohol mať vrch cudzí človek, keď dookola je všetko jeho majetkom.Po týždni na dvere opäť zaklopal páter.
– Predám vám vrch, velebný pán, – vítal ho Fritz, – keď mi poviete, načo vám bude.
Páter však neprezradil, a tak vrch nedostal Prišiel aj tretí raz, Fritz však neustúpil. Chcel vedieť, čo spraví jezuita s tými holými čiernymi skalami.
– Postavím na ňom Kalváriu, – povedal jezuita napokon. Fritz mlčky hľadel na neho.

Sám Pán Boh vie, na čo myslel. Prikročil k jezuitovi (bol to František Perger) a podal mu ruku:
– Keď je súci na Kalváriu, nuž prijmite ten vrch odo mňa, velebný pane, pre rímskokatolícku cirkev, darúvam ho na večné časy. Nech patrí katolíckej cirkvi, kým bude slúžiť na úctu k Bohu!
Dojatý páter povedal: – Pán Boh zaplať!
Tak sa odohrala tá zaujímavá vec: protestant dal základ a jezuita začal na ňom stavať najkrajší poklad mesta Banskej Štiavnice.

To sa nestáva každý deň.
Od tých čias sa na Scharffenbergu nepasie koza ani ovca, ale človek tu hľadá svoj duševný pokrm.

Poznámka.: Jezuitský páter František Perger sa po vystavaní a posvätení Banskoštiavnickej kalvárie odsťahoval do Prešova, kde tiež začal stavať Kalváriu.

Umrel zaopatrený všetkými sviatosťami 26. apríla 1772 v Prešove.
Pochovaný je tamtiež v kostole Svätej Trojice.
Jeho ostatky budú v septembri tohoto roku prenesené na Prešovskú kalváriu….

Ilustrácia: Banskoštiavnická Kalvária na medirytine Jozefa Mateja Kerna z roku 1824.

foto KalvárieDušan Beňo