Pandora dva

PALETA ŽIVOTA

.

V istej krajine zúrila občianska vojna. Národ bol nezmieriteľne rozdelený na dva tábory, ktoré ovládali politici.

Jedného dňa vládni vojaci zatkli skvelého umelca, maliara obrazov, ktorý bol známy svojím nekompromisným postojom k životu a umeniu. Tvrdil, že nikto si nemôže kúpiť skutočné umenie, pretože to nie je na predaj. Vedelo sa o ňom, že neuznáva politiku vládnej strany a bol preto vyhlásený za vlastizradcu a odsúdený na smrť.

.

Rodina ho už dávno opustila, priatelia sa od neho odvrátili, nemal domov, nemal žiaden príjem. Prežíval už len ako dohárajúci knôt na sviečke. Nikdy sa však nespreneveril svojmu presvedčeniu o tom, že pravda je len jedna a tá nie je na predaj.

.

Jednému z generálov však napadlo, že by ešte mohol dostať šancu, ak by jemu a jeho štábu namaľoval krásne obrazy. Výtvarník to zo začiatku razantne odmietol, že on sa nikdy nezapredá za žiadnu cenu, ale keď mu priniesli kopu prvotriednych farieb, plátien a maliarskeho náčinia súhlasil, lebo miloval výtvarnú tvorbu, ale s tým, že tie obrazy bude maľovať zadarmo.

.

Tak sa aj stalo. Namaľoval obrazy všetkým generálom, ktorí boli uveličení, že sa stali majiteľmi krásnych diel.

.

Generál mu však potom prikázal, aby namaľoval obrazy pre všetkých ministrov a členov vlády.

.

Umelca ubytovali v prepychovom ateliéri, kde sa po dlhom čase konečne poriadne najedol, umyl, vyspal a splnil aj túto úlohu.

.

Ďalej však od neho chceli, aby namaľoval obrazy pre všetkých členov parlamentu. Umelec žiaril posvätným ohňom tvorby, farby z jeho štetcov len tak fŕkali a stalo sa tak.

.

Potom za ním potajomky začali chodiť jeho bývalí priatelia a tiež žobronili o obrazy. Výtvarník im vyhovel.

.

Prichádzali za ním aj jeho bývalé lásky, umelec stále maľoval.

.

Nakoniec, keď namaľoval posledné obrazy aj pre svoje deti, prišiel za ním posol v sprievode dvoch ozbrojených vojakov s dokladom, že mu je udelená milosť, lebo vládni sudcovia uznali, že sa svojou tvorbou vykúpil z trestu.

.

Vtedy z posledných síl rýchlo vytiahol z vojakovi, ktorý stál blízko pri ňom z puzdra revolver, zvolal:

– Život je pominuteľný, ale umenie je večné! – a vpálil si guľku do hlavy.

.

.:.

Anton Pižurný