Pandora dva

PÍSMO V BIELYCH PONOŽKÁCH

(Spomienka na majora Richtera)

Za minulého režimu som začiatkom osemdesiatych rokov musel aj ja narukovať na povinnú základnú vojenskú službu, ktorá trvala dva roky.

Našťastie som sa dostal na funkciu pisára štábu. Volali ma „Písmo“. Raz ráno, ešte ako mladý vojak som niesol na štáb útvaru tzv. šifrovku, s presnými počtami, kde sú ktorí vojaci umiestnení.

Narýchlo som ju ráno vyplnil, ale keďže som mal špinavé kanady, obul som si poltopánky a nenašiel som narýchlo ani čisté zelené ponožky, tak som si, možno aj s trochou recesie natiahol ponožky biele (odložené ako spomienku na „civil“) a upaľoval som do budovy štábu útvaru. Keď som prechádzal okolo kamaráta, ktorého som deň predtým zapísal do služby pri bojovej zástave, kde sa celé hodiny nesmel ani pohnúť, ten keď skĺzol pohľadom na moje nohy, len vytreštil oči a zalapal po dychu. To už bolo trocha podozrivé.

Kráčam si po dlhej chodbe so šifrovkou v ruke, keď sa za mnou ozval šialený krik obávaného majora Richtera, náčelníka štábu útvaru:

• Vojáku! Co to je?! To jsem ješte nevidel! Okamžite sem pojďte!

Skoro pokakaný od strachu som sa otočil a ukážkovo som k nemu dopochodoval. Ten neveriacky hľadel na moje nohy a príšerným hlasom zreval:

• V polobotkách a bílých ponožkách na štábu! Zítra v pět hodin ráno se dostavte na střelnici útvaru, kde budete zastřelen!!

Ako mladý vojak som ešte neovládal možnosti a schopnosti dôstojníkov, preto som mu uveril a lúčil som sa so životom.

Nakoniec ma kamaráti presvedčili, aby som ráno nikam nechodil, že to je hlúposť. Ale ja som do rána nezažmúril ani oka…

Ako sme si tam vtedy ironicky vravievali: „Máme se jak na zámku, ať to trvá věčně. Vojna je krásná, ale krátká“…

.:.

Anton Pižurný 

15. júla 2025 Senec