Pandora dva

K Ŕ M I T K O
Oslepila ma iskrivá pláň panenského snehu na stráňach nad Počúvadlom, ktorý do rána šuchotavo napadal. A nebolo ho málo. Obrovské záveje po celej doline mi pripomínali knihy Jacka Londona o zlatokopoch. Nad nimi sa stlala vôňa dymu z komínov chát, z holých konárov stromov okolo doliny frngali uzimene rýchlo malé vtáčiky. Zbadal som na mieste pred chatou prístrešok pri ohnisku zasypanom snehom, v ktorom viselo kŕmidlo. Bolo prázdne.

Mama zatiaľ v kuchyni pripravovala na raňajky pre všetkých jej skvelú praženicu na cibuľke a slaninke. Nenápadne som zo stola zobral kúsok slaniny aj s kožkou a trocha chleba. Vyšiel som do mrazivého rána a slaninu s chlebom som položil do kŕmidla.

Spoza záclony okna v jedálni som potom sledoval, čo sa bude diať. A odrazu frng – frng – frnk! Do kŕmidla sa zlietli farebné guľky vtáčikov, rozoznal som sýkorky, stehlíky a hýle. Ozlomkrky ďobali zobáčikmi. Bolo mi pritom dobre pri srdci.
Mama začala hľadať slaninu. Hnevala sa:
– Tu, veď tu som ju mala položenú! Kam sa podela?

Nepriznal som sa. Nakoniec sme všetci spolu jedli praženicu len na cibuľke, ja som potajomky sledoval, ako raňajkujeme spolu s vtáčikmi. My sme síce jedli v teple, ale vtáčiky asi boli na zimu zvyknuté.

Môj otec si všimol, že sledujem vtáčiky v kŕmidle a usmial sa. Keď sme sa dobre najedli, mama mi dokonca urobila aj moje obľúpené kakao, otec prišiel ku mne a pohladil ma po hlave:
– Tá praženica bola dobrá aj bez tej slaninky, však?

.:.
AP Spriadanie myšlienok
ilustrácia Alexandra Geschwandtnerová