Pandora dva

MARGITA A BESNÁ

Váh je rieka slobodná,
odierajú sa jej dná.

Odierajú sa v ňom plte,
krútia sa v ňom víry kruté.

Pomáha aj tvrdo trestá,
láme srdcia, nielen veslá.

Strašia na ňom Margita a Besná.

.:.
(ap)

V objatí starých stromov stojí pekná chalupa. Neďaleko sa vypína mocný Starhrad a oproti Strečno. Medzi nimi sa skrúca Váh ako bystrý had, občas so syčiami vodami, inokedy s vodami, ktoré pohládzajú brehy.

Kedysi v chalupe vládla láska, kedysi… Potom Pavol, ktorý mal peknú dcérku Margitku, náhle ovdovel. Jeho srdce sa takmer utopilo v smútku, dlho trvalo, kým sa trocha slobodnejšie znova rozklopalo.
Stalo sa tak vtedy, keď spoznal mladú Evu, do ktorej sa bezhlavo zaľúbil. Eva dobre vedela, ako sa treba ovíjať okolo chlapa, aby mu počarila. Nevadilo jej, že Pavol bol od nej oveľa starší. Pavol sa nakoniec na staré kolená oženil s Evou, ktorá by mu skoro mohla byť dcérou.

Od samého začiatku však bola pre Evu veľkým tŕňom v oku jej pastorkyňa Margita.

Macochy nikdy nebývali k svojim nevlastným dcéram práve najvľúdnejšie. Ale Eva k pastorkyni Margite cítila priam nenávisť. Brala ju ako svoju súperku nielen v priazni jej otca, ale keďže ju predčila aj v kráse, Eva kadiaľ chodila, tam hútala o tom, ako jej uškodiť. Stále jej len prikazovala: – Urob toto, urob tamto…
Margita však bola po otcovi povahy miernej a s úsmevom vždy poslúchla. To macochu ešte viac nasrdilo, ale navonok bola pred jej otcom na Margitu milá.

Raz si zaumienila, že ju pošle s veľkým praním dolu k Váhu, kde bola najväčšia hlbočina, hoci inde boli lepšie miesta na pranie.
– Tam sa predsa len ťažko dostanem po brehu k vode, – namietala Margita.
– Choď tam a neodvrávaj, tam je voda najlepšia! – okríkla ju macocha.
Pastorkyňa teda vzala veľký kôš bielizne a pobrala sa zarastenou strminou k Váhu. Šlo jej to len s veľkou námahou, kôš bol ťažký, zle sa jej išlo. Vtom sa pred ňou objavil urastený mládenec:
– Kamže sa dievčina poberáš s tým košom?
– Veď vidíš, idem prať, – usmiala sa Margitka.
– Ale prečo ideš práve po tých krkhájoch?
– Macocha ma poslala.
– Macocha? A prečo?
– Vraj je tam najlepšia voda na pranie.
Mládenec sa zasmial, priskočil ku nej, vzal jej kôš a vyložil si ho na plecia:
– Tak ti teda pomôžem.
Margitka sa poďakovala a spolu kráčali ku Váhu.
– Ja som Juraj, tuto z vedľajšej dediny.
– A ja som Margita.
– Poznám Evu, tvoju macochu, – povedal po chvíli.
– Hej? A odkiaľ?
– Je z našej dediny.
– Aha. Poviem ti pravdu, asi ma nemá veľmi rada.
Juraj sa zasmial:
– Ani sa nečudujem.
– Prečo?
– Nuž, viem o nej svoje…
Margita sa už ďalej nevypytovala a pustila sa do prania.

Spievajúc doprala, doplákala, vyžmákala a poukladala pranie do koša, ktoré jej znova odniesol Juraj až pred ich chalupu. Práve keď sa s ňou lúčil, vo dverách sa objavila macocha. Tá neveriaco pokrútila hlavou a zavolala na Juraja:
– A ty tu čože robíš?
– Pomohol som s košom tuto Margitke.
– Čo jej máš čo pomáhať, ona to dokáže aj sama!
– Prečo by som jej nemohol pomôcť? Kôš bol veľmi ťažký.
– Ale Jurko a čože sa ty takými taľafatkami zaoberáš? Veď poď ďalej ku nám, – pozývala macocha Juraja.
– Budem už musieť ísť, doma ma čaká robota, – usmial sa Juraj na Margitu a odišiel.
Macocha nazlostená zostala stáť vo dverách a hromžila na pastorkyňu:
– Čože sa s cudzími zapodievaš?
– Jurko sa mi sám ponúkol, že mi pomôže…
– Tak Jurko? Aký ti je on Jurko?
– Veď aj vy ste mu tak.
– Ja môžem, ja ho poznám. Ale ty sa s ním stretávať nebudeš!
– Prečožeby som sa s ním nemohla stretávať. Je milý a slušný.
– Nebudeš, lebo ti to ja hovorím! – macocha od jedu až zvrieskla.
Vo dverách sa za ňou objavil Margitkin otec:
– Čo tu vy dve tak jačíte? Stalo sa niečo?
– Ále kdeže Paľko, nič sa nestalo, – Eva náhle vylúdila úsmev od ucha k uchu a úlisne sa pritrela k svojmu mužovi.
– Len tuto naša Margitka sa púšťa do reči s neznámymi chlapmi. Mala by si dávať na seba lepší pozor.
– Akými neznámymi, – povedal Evin muž Paľo, – veď to bol Juro z vedľajšej dediny a ty ho predsa dobre poznáš!
Macocha sa zvrtla vo dverách a zmizla v chalupe. Na prahu zostal stáť Margitkin otec. Usmial sa na dcéru, žmurkol na ňu a potichu povedal:
– Juraj je dobrý chlapec, – a tiež vošiel dovnútra.

Margitka premýšľala nad tým, čo práve počula. Prečo jej macocha zakazuje stretávať sa s Jurajom a otec vraví že je to dobrý chlapec? Musí tomu prísť na koreň. Niečo za tým musí byť.

Margitka nevedela, že pred časom bola Eva do Juraja pobláznená, prenasledovala ho, kadiaľ chodil. Juraj ju celkom neodmietol, ale bol opatrný. Eva bola pekná, ale on už trocha poznal jej prchkú, hádavú povahu. Jej otec bol pltník a to je ťažké remeslo. Často dlho nebol doma, keď plávali s plťami dolu Váhom a celá starostlivosť o domácnosť bola len na jeho žene a dcére Eve. Keď sa vrátil domov, chcel si oddýchnuť.
Nuž ale oddych často nehľadal doma, ale v krčme. Zarobené peniaze síce dal svojej žene, ale vždy si potajomky odložil, aby mal aj na pijatiku. A keď sa napil, veru bol horší, ako tie zlé krútňavy pod bralami Váhu. Eva bola ešte malá, keď musela zažívať jeho návraty z krčmy, a to ju nedobre poznačilo.

Keď vyrástla, povedala si, že všetci chlapi sú rovnakí, zlí. A vtedy spoznala Juraja, ktorý bol statočný, pracovitý mládenec, tesár, niekedy sa tiež pridal k pltníkom, nepil, bol na každého milý. Pravý opak jej otca.

Eve sa Juraj tak veľmi páčil, že nemohla kvôli nemu ani spávať. Všemožne sa mu snažila ukázať, že má o neho záujem, ale ten ju vždy prehliadal s milým úsmevom. Pozhovárať sa s ňou, to áno, ale nič viac. Darmo mu nadbiehala, darmo krútila očami a bokmi, Juraj bol ako z ľadu.

Keď už naozaj nevedela, čo má robiť, jedna kamarátka jej poradila akýsi lechtvar, vývar z čarovných byliniek. Vraj ak to dá Jurajovi vypiť, ten zahorí k nej veľkou láskou a bude navždy jej.
Podarilo sa jej nazbierať všetky potrebné rastlinky a urobiť z nich vývar lásky. Začala sledovať, kadiaľ Juraj chodieva domov. Jedného horúceho podvečera ho vystriehla na okraji lesíka. Juraj sa ponáhľal domov, bol u ktoréhosi gazdu pomáhať s koňmi.
– Jurko, Jurko a kamže sa tak náhliš.
– Musím rýchlo domov, moja mamka nie je zdravá a nemá sa o ňu kto postarať, otec išiel s pltníkmi, sme doma len sami dvaja.
– Tak tak, o mamku sa treba starať, ale vidím, že si cestou vysmädol.
– Ej vysmädol, ale už to nemám ďaleko.
– Tu máš Jurík, napi sa, mám práve so sebou dobrý čajík, liečivý.
– Čaj? Ja by som sa radšej napil dobre studenej vody zo studne.
– Si celý upachtený, studená voda by ti mohla uškodiť.
– Asi máš pravdu. Nože daj teda z toho čaju.
Eve sa len tak zaiskrilo v očiach. Na toto čakala už niekoľko dní. Naliala z džbánu, ktorý mala so sebou, za plný hrnček tmavej hustej tekutiny a podala mu ho.
– Dáky divný čaj to máš.
– To je dobrý liečivý čajík, len sa napi, uvidíš, že ti pomôže.
Juraj sa teda schuti zhlboka napil. Skoro mu zabehlo. Vytreštil oči na Evu, potom sa chytil za hrdlo a lapal po dychu. Pre očami sa mu začali robiť rôzne farebné obrázky.
– Čo si mi to preboha dala? – priškrteným hlasom sa spýtal.
– Dobrý bylinkový, liečivý čajík, uvidíš, dobre ti bude.
– Vieš čo, ja už viac nechcem, akosi sa mi z neho začala motať hlava.
– Len sa ešte napi, napi sa, Jurko môj, – podávala mu pohár.
Juraj sa trocha zatackal, pokrútil nesúhlasne hlavou a odstrčil jej ruku.
Eva sa usmievala ako slniečko na jarnú trávu a duša jej spievala. Bude jej! Juraj bude jej. Najradšej by zvýskla a sledovala mocný chrbát Juraja, ktorý sa od nej neistým krokom ponáhľal domov…

Keď Juraj na slabých nohách konečne prišiel domov, ťažko dosadol na stoličku za stolom. Jeho matke bolo už lepšie, zvŕtala sa okolo sporáka.
– Už mi je dobre, synčok. Urobila som ti večeru.
– Mamo ďakujem, ale ja nebudem jesť.
– Prečo by si nejedol, určite si cez deň vyhladol, u gazdu ti dali niečo?
– Nebudem, dáko mi nie je dobre.
– No namôjdušu si akýsi bledý. A čo sa ti mohlo stať?
– Neviem, zle mi je. Brucho a hlava sa mi krútia ako Váh na jar.
– Tak vieš čo, ľahni si, oddýchni si, ja ti zatiaľ navarím dobrého čaju.
Čaj! – Spomenul si Juraj. To musí byť z toho čaju, ktorý mu podala Eva. Veď dovtedy sa po celý deň cítil dobre, ale ako sa napil čaju z Eviných rúk, išlo to s ním dolu vodou. Takto zle mu hádam ešte ani nikdy nebolo. Čo to bolo za čaj? Cítil sa, akoby ho ním otrávila.

Ale prečo by to robila?

Juraj potom v horúčkach tri dni preležal v posteli, nevládal ani vstať, ani jesť. Ale tá neznáma choroba tak náhle ako prišla, tak aj odišla. Juraj sa pozviechal a jeho prvá cesta viedla za Evou.
– Eva, čo si mi to dala za čaj?
– Juríčok môj milený, tak rada ťa vidím, – bola Eva celá preč.
– Bolo mi z toho čaju tri dni zle!
– Ale nieže tak, milý Jurko. Ja som ti len dobre chcela. Bol len zo samých dobrých a liečivých bylín.
– Liečivých bylín! Veď si ma skoro otrávila!
– Ja teba? Veď vieš, že ja ťa ľúbim… – vybehlo náhle z Evy.
Juraj sa zasmial:
– Tak zo samej lásky si ma chcela pripraviť o život?
– Ale Jurík môj, čože to vravíš? – Eva sa zhrozená chytila za hlavu. Jej čarovný odvar namiesto toho, aby jej Juraja naklonil, pôsobil presne opačne.
– Nechcem ťa už nikdy vidieť! – Juraj sa nahnevane odvrátil od Evy a odišiel.
Eva sa musela podržať verají dverí, aby nespadla. Ostala ako mechom praštená. Toto sa nemalo stať. Juraj ju už nechce vidieť! A ona ho predsa stále tak rada má. Prečo sa to stalo? Čo jej to za bylinky tá kamarátka poradila?
Odvtedy sa jej Juraj vyhýbal, ak sa aj stretli, nevšímal si ju. Eva trpela a trpela. Dlho trvalo, kým sa z toho ako tak spamätala.

.:.

Nakoniec sa Eva vydala za pokorného Pavla, ktorý bol síce od nej starší, ale nebol chudobný a poslúchal ju na slovo. Vadilo jej len to, že mal ako vdovec dcéru Margitu, skoro jej rovesníčku, za ktorou sa každý mládenec rád obzrel. Žiarlila na ňu, bola na ňu zlá, ale pastorkyňa sa jej nikdy nepriečila aj kvôli tomu, aby otec mal tiež pokoj a preto vždy s úsmevom poslúchla.

Eva bola preto veľmi rozzúrená, keď zbadala Juraja s Margitkou a videla, ako si rozumejú. Akoby sto čertov do nej vstúpilo. Musela sa veľmi ovládať, aby ani jej muž, ani Juraj nevideli, čo sa s ňou deje.
Žiarlivosť donúti človeka robiť veľmi nepekné veci. Dokáže tak opantať ľudské zmysly, že žiarlivec už ani nevie, čo robí. V jeho vnútri sa rozpúta búrka nenávisti, najmä ak vidí, že láska, po ktorej túži, patrí niekomu inému. Krajšiemu a mladšiemu.
Eva už nedokázala myslieť na nič iné, len na Juraja a Margitku. Spriadala plány, ako im ublížiť. Predstavovala si Margitu v tých najstrašnejších mukách, len vtedy sa macoche aspoň trocha uľavilo.
Jedného rána sa macocha naoko milo (lebo sedeli za stolom aj s jej otcom) spýtala Margitky, či nepôjde znova prať.
– Ak treba, pôjdem, prečo nie, – odvetila Margitka.
– Treba veru, treba. A mohla by si potom to pranie poukladať na lúku, aby ju Slnko dobre vysušilo.
– Poukladám. Len sa mi tak zdá, že bude pršať.
– To sa ti len tak vidí. A pôjdeš hneď? – usmiala sa macocha.
– Dobre, ako poviete…

Tak sa aj stalo. Margitka znova zobrala ťažký kôš prádla a išla dolu k Váhu. Tam ju však čakal jej milý Juraj. Eva mu totiž už predtým poslala správu, aby prišiel k Váhu, že sa tam môže stretnúť so svojou Margitkou. Ona sama sa vybrala za nimi, potajomky sa ukrývajúc poza stromy a husté kriaky. Jej myseľ však už bola celkom zatemnená láskou k Jurajovi a žiarlivosťou k Margitke. Rozhodla sa ju zmárniť.

Keď videla hore na skalnej plošine, ako sa dvaja mladí ľudia objali a pobozkali, už to nevydržala a vybehla z úkrytu.
– Eva!, – zvolal Juraj v úžase – Čo tu ty robíš?
– Tak tu ste mi, moje dve hrdličky! Pristihla som vás. Už vás mám, – škriekala ako zmyslov pominutá Eva.
– Macocha! Prečo sa medzi nás staviate? Čo sme vám urobili? – zvolala Margitka.
– Čo? Ty nevieš čo? Prečo sa ty, paskuda jedna, pletieš medzi nás! Ja som Jurka poznala oveľa skôr.
– Ale Eva, ja som ti už dávno povedal, že ťa nechcem vidieť. – povedal pokojne Juraj.
– Jurko môj milený, to ti len tak počarila moja kamarátka, ktorá mi pre teba čarovného odvaru lásky poradila, ale teraz viem, že aj tá mi ťa závidela.
– Eva, prestaň, čo to splietaš?
– Tak je to. My dvaja sme si, Jurík môj milený, súdení. Len nám to druhí nedoprajú. Lebo nám závidia našu lásku.

Macocha si rozpustila vlasy, strhla si šaty z tela a celkom nahá sa postavila pred Juraja:
– Tak povedz, nepáčim sa ti? Čo má ona a čo nemám ja?
– Eva, veď ty si celkom besná! – zakričal Juraj.
Margitka si zakryla oči dlaňami. A v tej chvíli k nej priskočila macocha a strčila do nej. Margitka sa pošmykla a veľkým oblúkom padala, padala… až dolu do Váhu.

Keď to uvidel Juraj, schytil do rúk nahú Evu a tiež ju zhodil dolu. Eva s výkrikom: – „Jurkooo, ja ťa ľúbim!“ letela dolu kus vedľa, ako spadla Margita.

Juraj na skalnej plošine osamel.

.:.

Na miestach, kde sa pod jednou veľkou skalou utopila Margita a pod druhou, kde skonala Besná, sa tvoria silné a nebezpečné krútňavy. Pltníci z nich mali veľký strach a len veľmi neradi sa tadiaľ plavili, pretože už mnohé plte sa o tie bralá roztrieskali a mnohí z nich tam vypustili dušu.

A Juraj? Povráva sa, že sa po tomto nešťastí pridal ku zbojníkom…

.:.
(c) Anton Pižurný
fotografia je z predstavenia SND Margita a Besná