Pandora dva

Hradným pánom bol vtedy Hieronymus Lasky, ktorý sa preveľmi rád zabával, žil zhýralým spôsobom života. Keďže peniažky sú okrúhle a rýchlo sa vždy rozkotúľali, Lasky si bez ostychu požičiaval od mesta stále nové a nové. Mešťanom tieto jeho činy už dlho boli riadnym tŕňom v oku, ale museli.
No a Hieronymus práve oslavuje svoje meniny a zároveň očakáva návrat svojho syna Berca Laskyho z ďalekej cesty.
– Už ho vidím, už prichádza, – zatlieskal radostne hradný pán a prikázal hudbe, aby hrala ešte veselšie a sluhom, aby nosili na stôl ďalšie a ďalšie jedlá a pitie. Aj devy povoľnejších mravov precitli z ich unudenej nálady a ožili v očakávaní nových dobrodružstiev, lebo tiež dobre poznali Berca Laskyho.

Berco sa už priblížil pod hrad a päsťou si utrel slzu v oku, keď zastal pred múrmi hradu, v ktorom sa narodil. Nie však z dojatia, ale skôr z toho, keď si predstavil, aké radosti ho za múrmi Kežmarského hradu čakajú.

Otec so synom si padli do náručia a zábava sa rozbehla ako záprah divokých koní.
Prvé ale, čo Berca zaujímalo bolo, ako sa má jeho Anna, s ktorou si pred štyrmi rokmi, keď odchádzal do cudziny, sľúbili lásku večnú.
– Otec a ako sa má moja Anna z Rychnavského hradu?
– Nuž synčok môj, nie je to ktoviečo.
– Prečo?
– Jej otec ju núti vydať za jedného poľského šľachtica.
– To je nemožné! S Annou sme si predsa sľúbili lásku večnú!, – zdvihol Berco ruky k nebu.
– Už sa chystá svadba.
Bercovi klesli vztýčené ruky, aj sánka.

Berco Lasky sa cítil zlomený ako papek. Jeho Anička ho zradila. Jeho láska najväčšia sa bude zmietať v náruči akéhosi Poliaka len preto, lebo je bohatý! Čo je to za spravodlivosť?

Celý nešťastný vyzunkol do dna krčah vína a schmatol najbližšiu radodajku. Tá na neho vycerila železné zuby a to bolo to posledné, čo si Berco z toho dňa pamätal.

…Ráno mladého Laskyho na Kežmarskom hrade bolo kruté. V ústach mal sypké sliny, v hlave krútňavu, z ktorej sa len sem tam zablysla krátka spomienka zo včerajšieho dňa. Nič dobré, len samé ako ohnivým peklom skrivené červené tváre. Spev, ryk, obžerstvo a orgie. Zle sa mu dýchalo. Srdce ho bolelo. Zlomila mu ho tá paskuda prekliata.
Musí ju ešte raz vidieť. Musí jej povedať, ako strašne mu ublížila.

Jemu, Bercovi Laskymu!

V mladom Laskym sa začal roztáčať šialený vír lásky a nenávisti. Keď sa dva kruhy takéto začnú v jednom krútiť, končí to zle. Najčastejšie smrťou. Láska je silná, veľmi silná, no smrť aj lásku premôže. Anjelovi sa polámu krídla a stáva sa z neho diabol.

Ale o chvíľočku zase Berco skučal ako túlavý zavšivavený psík v kúte, ktorý žobre o kúsok lásky. Láska a nenávisť ho častovali fackami každá z jednej strany. Chudáčik už ani nevedel, čí je.
Starý Hieronymus začínal mať strach o svojho syna, aby sa mu nepomiatol na rozume…

Berco v jadre nebol planý chlap. Mal dušu jemnú, možno až príliš. Niekoľko dní chodil po hrade, akoby ju ale ani nemal, iba sa tmolil po kútoch a skrýval pred svetom svoje zlomené srdce.
Potom sa rozhodol, že sa vyberie na poľovačku a snáď príde na iné myšlienky. Sám tomu neveril, pretože nebolo chvíle, aby v duchu nevidel Aničkinu tvár, ani jeden okamih v jeho mysli nebol bez myšlienky na ňu.
Vzdal si najlepšiu kušu a koňa, zavolal druha Matúša a vyšli si uloviť diviaka. Dostali sa až do hlbokej hory, v ktorej však zablúdili. Dlhé hodiny klusali, kým prišli na to, že ani nevedia, kde vlastne sú. Berco netušil, že sa dostali až na pôdu hradu Rychnavského panstva.
– Pozri Matúš, tamtok pri riečke je pekná čistinka. Napojíme svoje kone a trocha si oddýchneme.
– Dobre pán môj. Môžem vám niečo povedať?
– No vrav.
– Mne sa tak vidí, že sme sa dostali do Rychnavského panstva.
– Ale veď netáraj. To sme celkom inde.
– Veru nie. Ako sme poblúdili a išli sme okolo riečky, spoznal som to.
– Možno máš pravdu. Ach Rychnava, Rychnava, – vzdychol si Berco, napojili svoje kone a natiahli sa pospať si neďaleko žblnkotajúcej riečky Poprad.

Bercovi sa nemohlo snívať o nikom inom, ako – o Anne z Rychnavského hradu. V jeho sne sa mu zjavila presne taká, ako si ju pred rokmi pamätal, keď si dávali sľub vernosti a obaja verili, že to bude navždy. Ale ono to už nie je navždy, ale navždy nikdy…

Snívalo sa mu, že sa jej dotýka, že ju hladí a ona sa nad ním skláňa a šteklí ho svojimi vlasmi. Jeho duša sa rozospievala a celý Berco pookrial, až mu bolo od toľkého šťastia do plaču.

Prebudil sa. Skláňal sa nad ním jeho kôň a šteklil ho svojou hrivou. Berco si sklamane vzdychol a pohladil svojho koníka po šiji. Matej ešte driemal, preto sa Berco potichu vybral k riečke Poprad, že sa trocha schladí.

Ako sa približoval k zurčiacej bystrine, odrazu zmeravel. Myslel si, že sa ešte celkom neprebudil, že jeho sen pokračuje. Pretieral si oči, myslel si, že sa prelud pred ním stratí, ale nie.

Na brehu stála Anna a usmievala sa na neho!

.:.

Berco Lasky stratil dych, keď videl, že pred ním naozaj stojí jeho milovaná Anna z mäsa a kostí. Najradšej by si ju hneď privinul na hruď a vybozkával všade, kam by len dosiahol.

Ale spamätal sa. Anna ho predsa zradila. Jeho, s ktorým si sľúbili lásku až za hrob. Bolí to pekelne.
– Berco môj, vari ma nespoznávaš?, – dychtivo sa ho spýtala.
– Ale spoznávam.
– A netešíš sa?
Lasky nevedel, čo jej má odpovedať. Štyri roky sa tešil na túto chvíľu. Štyri roky si každý deň predstavoval, ako sa konečne objímu a potom pôjdu spolu k oltáru. Lenže ona pôjde k tomu oltáru s niekým celkom iným…
– Tešil som sa. Štyri roky som sa tešil.
– A čo sa stalo?
– To sa pýtaš ty mňa?
– Áno.
– Zradila si našu lásku.
Anna prekvapene vykríkla a hneď si priložila ruku na ústa:
– Nezradila, nikdy som našu lásku nezradila… môj milý.
– Že sa nehanbíš, takto sa vykrúcať!
– Ja sa nevykrúcam. Je to pravda!
– Naozaj? A čo ten tvoj nastávajúci, há?
– Ale veď to ma otec núti. Ja ho nemám rada.
– No určite. A bude svadba.
– Ja mám predsa rada teba.
– Neklam!

Anna si pred Bercom pokľakla a objala ho okolo nôh. Berco ju odsotil kolenom, až spadla na zem.

Riečka Poprad nesúhlasne zašumela a po jej hladine plávala odtrhnutá hlava margarétky…

Anna, úpenlivo vzlykajúc, leží na zemi pri nohách jej milovaného Berca Laskyho. V ňom prebieha veľký boj, ale nakoniec mu skamenie tvár a namiesto toho, aby sa zohol k Anne, pohŕdavo prekračuje jej chvejúce sa telo a ide k svojmu koňovi.

Kývne Matejovi a chystajú sa odísť. Anna dvíha hlavu, jej tvár je znetvorená bolesťou s dvomi prúdmi horúcich sĺz prameniacich v dvoch smutných hlbokých studniach stratenej lásky. Hľadí na Bercov chrbát a pochopí, že už nikdy nebude navždy, ale už iba navždy nikdy.

Postaví sa, šialene sa zasmeje a prudko sa vrhá do bystrých vôd Popradu, ktorá ju rýchlo unáša do mora zabudnutia. Berco sa cez plece obzrie, zmeravie a nie je schopný pohybu. Potom sa spamätá a skočí za ňou. Lenže rýchle vody už stiahli jeho lásku do svojich krútňav a ukrytých tôní. Už nikdy sa nevynorila.

Berco ako zmyslov zbavený špliecha vodu, rozhadzuje rukami nohami, kričí: – Anna! Anna! Zbytočne. Aj Matej sa pridal k nemu a ešte dlhé hodiny prehľadávajú riečku. Nič.

So zvesenými hlavami sa nakoniec posadia na brehu.
– Ona vás naozaj ľúbila, pane, – povie Matúš Bercovi.
– Aj ja ju. Veľmi. Prečo mi to len urobila?
– Odmietli ste ju…
– Ale veď sa chcela vydať za toho Poliaka?
– Nechcela, nútili ju. Ona chcela len Vás.
Tvrdý bojovník Berco Lasky sa rozplače.:
– Prečo, prečo mi to len urobila?
– Lebo vás ľúbila, a vy ste ju odmietli…

Telo Anny z Rychnavského hradu sa už nikdy nenašlo. Berco Lasky potom ešte celé dni vysedával na brehu riečky Poprad, nič nejedol, nepil. Potom sa konečne trocha spamätal a povedal si, že pôjde znova do sveta, bojovať proti nepriateľovi a možno sa mu tak podarí aspoň trocha na Annu zabudnúť.

Berco Lasky sa naozaj vybral do boja do ďalekej cudziny. Otec Hieroným ho nikam nechcel pustiť, ale Berco bol rozhodnutý. Odišiel.

Odvtedy o ňom už nikto nič nevie…

K O N I E C

(c) Anton Pižurný
25. august 2020 (5:12)
CHT13b SJS
P O V E S T I
ilustrácia Juraj Bocian