TOTKA STRAKOJO
V Prenčove pod Sitnom, kam som chodieval ku starej mame ako chlapec na prázdniny, mal skoro každý okrem svojho zákonitého mena aj ďalšie meno, ktoré mu akosi prischlo. Dedova sestra Mária Miklošová sa tak odnepamäti volala „totka Strakojo“. Keď sa išlo ku nim, hovorilo sa
– Tájden do Strakov.
Totka Strakojo bývala v malom domčeku pri ceste na Beľuj. Na dvore jej rástla stará hruška a vedľa nej bol umiestnený úžasný cestný vynález – veľké okrúhle zrkadlo. Oproti nej cez cestu bývala bláznivá stvora, ktorú volali „Maka Eček“.
Totka bola dvojnásobná vdova. Bola už na dôchodku a občas si prilepšovala ako krajčírka. Na jej dvore sa povaľovalo množstvo všelijakých rárohov. Staré sudy, vedrá, plachty, železný šrot, handry, dosky, proste všetko možné. Totka to vláčila zovšadiaľ s tým, že sa to možno raz zíde. S dedom mala niektoré spoločné vlastnosti, najmä osobitý zmysel pre humor a sarkazmus. Ale inak to bola dobrá duša.
– Pochválen buď Ježiš Kristus! – pozdravil môj otec, keď sme po zaklopaní vošli do jej chalúpky. Otec vždy musel skloniť hlavu, pretože dvere boli nízke. Asi boli kedysi ľudia menší.
– Až na veky, pán doktor. Nože sa u nás posaďte.
Posadili sme sa za krásny vyrezávaný stôl s peknou zdobenou lavicou. V kúte bol sporák, od ktorého sa linula úžasná vôňa, vedľa neho bolo v stene len jedno malé okienko, preto bolo v kuchyni pomerne šero. Totka rýchlo poutierala stôl a lavicu a my sme sa posadili. Bol akýsi sviatok, preto totka postavila na stôl aj fľašu vína a dva poháre. Otec sa usmial a povedal, že stačí len jeden pohár, že ja som predsa ešte malý. Ale totka sa nedala odbiť a naliala do jedného pohára doplna jeden a druhý asi do polovice. Otec teda kývol rukou, odpil si a vstal ku sporáku.
– A čože dobré pečiete? Vari lángoše?
Veru bolo to tak. Totkine lángoše boli vyhlásenou pochúťkou. Práve jeden vyberala z panvice na misu. Riadna ho potrela podrveným cesnakom. Využil som tú chvíľu a naraz som do seba šupol obsah môjho pohára. Bolo to víno, ale bolo také silné, že malo chuť skoro ako pálenka. Rýchlo som môj pohár odložil na okno. Totka Strakojo vybrala ďalší lángoš, potrela ho a položila na stôl. Otec si vzal jeden, roztrhol ho na dve polovice a jednu mi podal. Mne sa však v tom prítmí začala akosi čudne motať hlava. Zobral som preto kus lángoša a vyšiel dom pred dom. Tam som sa posadil na lavicu a celý svet sa so mnou krútil. Haraburdie na dvore mi pred očami vyskakovalo, vtáčiky vyspevovali tak hlasno, až ma boleli uši. Pomaly som žuval dobrý lángoš a napadali mi všelijaké hlúposti.
.:.
Anton Pižurný
SPRIADANIE MYŠLIENOK – úryvok z rukopisu pripraveného na knižné vydanie
Celá debata | RSS tejto debaty