Pandora dva

OHEŇ AŽ POŽIAR

–

Podarilo sa mi po rokoch získať zbierku básní Miloša Žiaka „Oheň až požiar“. Táto kniha svojho času narobila poriadny rozruch vo vtedajších literárnych vodách.

–

S Milošom som sa zoznámil v roku 1982 v Bratislave po jeho protestnom vystúpení (spolu s kultovým básnikom Marianom Kubicom zo Žiliny) z básnickej skupiny Nového slova mladých, ktorú viedol Vojtech Mihálik.

–

Schádzali sme sa v Slávii, vo Veľkých Františkánoch, ale hlavne v kultovej umeleckej kaviarni „U Michala“, Chodievali ku mne na privát na Čečinovej ulici v bratislavskom Prievoze, navštevovali ma v kníhkupectvách na Steinerovej, kde som pracoval. Navštívili sme spolu Ruda Slobodu, dotiahol som ho aj s Borisom Z. do Štiavnice a na Sitno… Zažil som s nimi (aj s Borisom Z.) veľa zaujímavých chvíľ nielen v Bratislave, ale aj v Prahe, kam sme chodievali na nákup kníh po pražských antikvariátoch.

–

Miloš mi vtedy venoval  „Oheň až požiar“, ktorý vyšiel vo vydavateľstve Smena aj s jeho vlastnoručným doplnením po cenzorských zásahoch. Napísal mi tam toto venovanie:

–

„Tonovi Pižurnému, ktorého sociálne cítenie prevyšuje všetky doterajšie snahy slovenských básnikov“.

–

.:.

Anton Pižurný

Senec, 5. september 2025

(Spomienky na tie časy som zachytil v rukopise „Teľacie roky“, ktorý pripravujem na knižné vydanie.)

V roku 1981 odovzdá MŽ na požiadanie redaktorky edície Mladá tvorba Daniely Hivešovej rukopis zbierky básní do štátneho vydavateľstva SÚV SZM Smena. Hivešová knihu spracuje a zašle na vydanie do tlačiarne. Následne z vydavateľstva odíde, presťahuje sa do Prešova. Knihu nové vedenie vydavateľstva zastaví tesne pred tlačou, v obťahoch a texty básní surovo a rozsiahlo scenzuruje. V tejto podobe vychádza jeho zbierka Oheň až požiar v lete roku 1982. (viď Mrzáci studenej vojny, 2003).

Napriek úsiliu komunistickej cenzúry sú jeho básne predchnuté nefalšovanou vôľou dospievajúceho človeka slobodne a naplno žiť. Poetická forma, nadväzujúca na básnický a prekladateľský odkaz českých autorov Jozefa Horu, Františka Hrubína, Františka Halasa a Vladimíra Holana sa opiera o pôvodnú, vysoko vyvinutú obrazotvornosť autora, pracujúcu s reáliami mesta. Jeho básnické texty sú považované za prelomové (obsahom, aj obraznosťou). Nezmenené texty pôvodného rukopisu vychádzajú až v roku 2006 ako prvá časť knihy Alef, Bejs … Jid (Kalligram, Bratislava 2006).

„Zbierka básní Oheň až požiar (1982) je čiastočne produktom tzv. Mihálikovej básnickej dielne, orientovanej od začiatku sedemdesiatych rokov na výchovu mladých básnikov v duchu dobovej socialistickej angažovanosti, ale zároveň nútiacej autorov písať viazaným veršom a zvládnuť základné básnické formy (najmä Mihálikom zvlášť obľúbený rispet). Žiakov debut prekračuje limity Mihálikovej školy, svedčí o autorovom výraznom básnickom talente; v snahe programovo sa odlíšiť od povinnej občianskej angažovanosti nezaradil do zbierky rozsiahlejšiu báseň Generácia – čo bol dôvod, pre ktorý Mihálik odmietol publikovať jeho zbierku básní vo Vydavateľstve Slovenský spisovateľ, kde bol v tom čase riaditeľom. O deformovanej dobovej vydavateľskej praxi výrazne svedčí aj okolnosť, že vydanie debutu vo vydavateľstve Smena sprevádzali cenzorské zásahy (ako o tom autor podrobne píše v knihe Mrzáci studenej vojny). Zbierka Oheň až požiar je venovaná básnikovi Jozefovi Mihalkovičovi a zvýrazňuje tak úsilie nadviazať na poéziu autorov zo šesťdesiatych rokov, ktorých tvorba nebola ideologicky deformovaná a znamenala výrazný estetický prínos do modernej slovenskej poézie“.

Anton Baláž, SLC