LAJKO VOJAK
Lajko Golian býval na nádhernom mieste v starej štôlni nad tyrkysovou hladinou tajchu Veľká vodárenská. Pod ním sa v doline rozprestierala starobylá mystická Banská Štiavnica.
Vo svojom kutlochu mal matrac, piecku, hrnce, stoličku. Pred obydlím ohnisko so zrkadlom na strome a nad ním – vtáčiu búdku, ktorú sám zhlobil.
Občas zbehol dolu do mesta zohnať si poživeň a tabak. Obyvatelia mesta ho už dobre poznali. Kvôli jeho dlhej brade ho volali aj Usáma. Všetkých zdravil, zasalutoval a povedal:
-
Dobrý deň pán vojak!
Mne tvrdil, že niekoľko rokov bojoval vo vojne. V akej a kde, to neviem dodnes. Ani sa to už asi nikdy nedozviem.
Keď prichádzala zima, mesto sa rozhodlo a pridelilo mu byt v centre. Lajko sa – hoci nerád – nakoniec presťahoval zo svojho krásneho miesta v prírode do kamenného, vlhkého domu.
Dlhší čas som o ňom nepočul. Nakoniec mi kamarát Noro H. povedal, že Lajko už nie je medzi nami. Bol to jeho sused a Noro ho jedného dňa našiel zaliateho v krvi, ešte žil, ale už mu nebolo pomoci. Praskol mu vred.
Keď vtákovi zoberiete slobodu, zahynie.
Vtáčia búdka nad Veľkou vodárenskou tam ešte dlho bola.
Zrkadlo sa po čase stratilo, rovnako ako aj spomienka na Lajka – vojaka.
.:.
© Anton Pižurný
Rukopis „Spriadanie myšlienok“ (voľné pokračovanie Bielej skrinky), ktorý ani tento rok nedostal podporu z FPU.
P.S.
Lajko sa nerád fotil. Túto fotku mi dovolil urobiť len za fľašu vína…
Celá debata | RSS tejto debaty