NAŠA KRAJINA A ĽUDIA.
Nedávno ma pozvali na dva dni na literárne besedy do stredných škôl v Leviciach. Vybral som sa tam klasicky vlakom. Poschoďáčikom zo Senca do Galanty, kde som prestúpil na legendárny rýchlik Urpín.
.
Keď som si v Urpíne hľadal miesto, našiel som kupé, v ktorom sedel pri okne jeden pán. Pozdravil som sa a usalašil som sa tam.
.
Ako áno, ako nie, nakoniec vysvitlo, že je to Rastislav Kazár, známy výrobca krásnych vecí z ovčej vlny a kozej kože. Lajblíky, kožuchy…
.
Išiel od svojej priateľky z dedinky Povoda pri Dunajskej Strede. Zasmial som sa, lebo aj ja mám priateľku z Povody.
.
Vytiahol svoj veľký kufor a ukázal mi svoje výrobky, ktoré tvorí už jedenásť rokov. Všetko poctivá ručná práca, úžasná trpezlivosť… Nádhera!
–
Porozprávali sme si navzájom svoje životné príbehy a pred Levicami mal vlak výluku, tak sme museli prestúpiť na autobus
.
Našli sme veľa spoločných tém nielen čo sa týka etnografie a daroval som mu moju básnickú zbierku „Pandorina skrinka“.
.
V Leviciach bolo fajn, príkladne sa tam o mňa starala učiteľka slovenčiny Denisa Tóthová a jej kolegyne.
.
Niekedy mám dosť skeptické a chmúrne myšlienky, čo sa týka kultúrno spoločenského vývoja v našej krásnej krajine, ale po mojom výlete do Levíc sa to (aspoň u mňa) podstatne zlepšilo.
.
.:.
Anton Pižurný
Celá debata | RSS tejto debaty