Pandora dva

Písal sa rok 1978, mal som 16 rokov a po absolvovaní Základnej deväťročnej školy v Želiezovciach nastúpil ako študent Gymnázia tamtiež do prvého ročníka. Už niekoľko rokov predtým som na kufríkovom písacom stroji Consul, ktorý mi kúpili rodičia k narodeninám, písal prózu aj poéziu. Najmä poviedky no a básničky som si dokonca rátal a bolo ich dovtedy okolo 1500. Už som si dokonca na kolene samizdatovo vydal aj zbierky poézie „Princova botanika“ a „Potkany snov“. Mal som vtedy šesťnásť rokov. Mojím vzormi boli Baudelaire, Thákur, Verlaine, Prévert, či Rimbaud. Slovenských spisovateľov poézie som odmietal, na milosť som vzal slovenských prozaikov – poviedkárov Jozefa Puškáša, Jána Lenču, Ruda Slobodu, Dušana Mitanu, Antona Hykischa a ďalších.

.

Na Gymnáziu vydávali cyklostylom rozmnožovaný časopis „Zrkadlo“. Samozrejme som ním pohŕdal (mal som predsa podstatne vyššie ciele k dobytiu Parnasu), ale nakoniec ma jeho redaktorka susedka Adriana Czigányiová Kovácsová presvedčila a napísal som im básničku. Musela byť angažovaná, preto sa trocha čudujem, že unikla pozornému oku ateistického cenzora, Volala sa „Hviezdny sen“. Bola to moja celkom prvá uverejnená báseň, preto si ju pamätám dodnes. O dva roky neskôr (to som už bol študentom Gymnázia v Banskej Štiavnici) som už mal v Novom slove mladých uverejnenú aj prvú poviedku (oddelenie prózy viedla Oľga Feldeková), ktorá bola o zaľúbenej dvojici pri hrobe Maríny a onedlho aj báseň (oddelenie poézie viedol Vojtech Mihálik), ktorá bola o baníkoch v štiavnickej krčme Metropol. Ale tou mojou celkom prvou uverejnenou bola práve táto:

.

.

V hlbokej oblohe hviezdy sa vznášajú

my dolu len zemou putujeme,

sme smrteľní, to už dávno vieme:

– Ľudstvo nie je nekonečné,

nežijeme predsa večne

a hviezdy sú predsa večné.

.

Raz vznesieme sa

na korábe smrti

do svojej diale určenej.

.

Tam zlatým

zažneme sa plameňom.

.

No nebo neprijíma tých,

ktorí v minulosti chopili sa dýk

a teraz v zbroji nukleárnej

slovo „Mier“ im padá z pier,

.

Zem chcú zničiť zo závisti

že nemôžu byť hviezdami.

.

(Anton Pižurný, 1978, Želiezovce)