Pandora dva

Banská Štiavnica je téma, o ktorej by sa dalo hovoriť alebo písať celé hodiny. Pred niekoľkými rokmi som si uvedomil, že Banská Štiavnica leží v údolí medzi dvoma najvyššími vrchmi. Ten na severe sa volá Paradajz, ten smerom na juh – Sitno. Keďže Paradajz je Raj a Sitno sa v starých textoch (napríklad aj u Kmeťa) uvádza ako Peklo, Štiavnica teda leží medzi Peklom a Rajom…

Už dávnejšie mi napadol slogan, že „v Štiavnici sa býva dobre, ale žiť sa tam nedá„. Kedysi v nej bolo pomerne dosť pracovných príležitostí – Pleta, Rudné bane, Tabaková továreň, Drevená fabrika a ďalšie, dnes mesto žije v podstate iba z cestovného ruchu. Napriek tomu je to úžasné mesto s mocným geniom loci. Ale keď ho navštívil v päťdesiatych rokoch minulého storočia nositeľ Nobelovej ceny za literatúru, básnik Jaroslav Seifert, povedal o Štiavnici toto: – „Je to krásné město, nehodné lidu svého“…

Banská Štiavnica má pred sebou veľké výzvy a verím, že ich využije. Čo ma však zaráža, sú pomerne vyostrené vzťahy medzi domácimi rodákmi a „prindišmi“, čiže tými, ktorí sa do Štiavnice prisťahovali. Ale verím, že raz všetci spolu pochopia, že Štiavnica nepatrí ani jedným, ani druhým. Štiavnica patrí sama sebe.

.:.

Anton Pižurný

Nedávny katastrofický požiar historických budov v Banskej Štiavnici,

ktorý vznikol v tzv. „Banke lásky“, tá však už dostala

od Ministerstva kultúry SR dotáciu vyše troch miliónov eur.

Obraz Peter Gorcsos