Pandora dva

Moja mama mi kedysi spievala uspávanku: „Buvikaj buvikaj, psota je veliká. Nemáme chlebíka. Ani suchej kôrky, Tonku do poľjovky.”
.
Naučila ju ešte jej mama, našťastie my sme už chleba mali dosť. Ale tá smutná melódia sa mi zakvačila do duše ako prízrak z minulosti, kedy bol život ako ťažký mech, ktorý museli naši starí rodičia vliecť na svojich unavených pleciach po dlhé roky.
.
Spomínam si tiež, ako môj otec, ktorý v čase vojnových rokov študoval vo Viedni veterinu, musel často hladovať. Či chcel, alebo nie, neskôr mu už veľmi chutilo a bolo to na ňom aj vidieť. Tiež som sa dočítal v spomienkach istého človeka, že počas druhej svetovej vojny neďaleko Viedne bol internačný tábor so Slovákmi, ktorí žili v zlých podmienkach. Raz za nimi z neďalekej Viedne prišiel slovenský študent, prezlečený do vojenskej uniformy a priniesol im kopu jedla.
.
Spomínam si, ako ma šokovalo, keď som ako malý kdesi v novinách videl fotografiu dieťaťa zo Somálska s ručičkami a nožičkami ako špáratká, ale s veľkým, nafúknutým bruškom, vraj ho malo z toho, lebo nemalo čo jesť, preto od hladu jedlo hlinu.
.
My poznáme hlad možno niektorí v časoch pôstu, alebo modelky. Skutočný hlad však naučí človeka vážiť si každé sústo. Chlieb náš každodenný, aký máme možnosť dnes jesť, je rôznej kvality. Nie je nič zvláštne vidieť v odpade plno chleba, ktorý ledva vydrží pár dní.
.
Moja mama spomínala, ako pekávala chlieb jej mama: “V troške múky sa okraji koryta urobila kvások z „koborca“. Koborec bol kus cesta, ktorý sa dal na tanier, posypal múkou a dal k susedovcom, ktorí mali piecť v najbližších dňoch. Tí ho použili pri svojom pečení, oni zas urobili nový koborec a postupne sa vystriedal u ďalších susedov, až sa znovu dostal k prvým. Používal sa namiesto kvasníc. Od neho malo cesto príjemnú kyslastú chuť.”
.
Táto nádherná štafeta sa dnes už nezachovala. Jeme chlieb z obchodných reťazcov, o ktorom ani netušíme, ako bol vyrobený a upečený. Jeho chuť už ani vzdialene nepripomína ten pocit, keď ste sa zahryzli do čerstvo upečeného domáceho chlebíka, bol ako koláč,ku ktorému ste nepotrebovali už nič viac.
.
.:.
Anton Pižurný