Pandora dva

S I T N O … 15
(Záver)

…Tak sa rozhodli, že ešte zostanú. Blížila sa polnoc a hostia aj muzikanti si pomaly zvykali na to, čo sa dialo. Mariánova basa vydávala stále temnejšie tóny, lebo bola už celá naprataná dukátmi od tanečníkov mŕtvej nevesty.
.
Mali všetci dobre vypité, keď začala odbíjať polnoc. Vtedy vstal od stola ženích, zvesil nevestu z háku, vzal ju do náručia a odhalil hustý závoj z jej tváre. Keď to uvidel primáš Mišo, stratil dych, aj vedomie. Hľadel do obličaja svojej dcéry, Johankinej staršej sestry, ktorá pred časom zmizla!
.
Vtedy zaznel veľký výbuch, vyšľahli plamene, všetko sa zahalilo do dymu a páchlo sírou, nič nebolo vidieť. Keď sa dym rozplynul, muzikanti precitli na okraji čiernej bezodnej priepasti, z ktorej ešte občas vyšľahol zlovestný žlto fialový plameň. Dom sa do nej aj so všetkým a všetkými prepadol. Zostali iba muzikanti. Poobzerali sa po sebe, po svojich druhoch.
.
Všetci akoby zostarli o niekoľko rokov. Vlasy mali šedivé, narástli im brady, telá zmľandraveli. Mišo sa pozviechal prvý:
– Čo sa to stalo, kde to sme?
– Boli sme tuším na Sitne, – pretieral si oči Marián.
– Asi ešte aj stále sme. Čo to boli za pekelné čary? Načo sme sem len išli?
– Veď aby sme zahrali na svadbe! Ľaľa tu je moja basa!
– Ja si skoro nič nepamätám.
– Ja viem len to, že mi do nej nahádzali plno dukátov. Rozdelíme sa a budeme boháči.
.
Marián sa zohol ku svojej base, pohládzal ju po vypuklom bruchu:
– Nože mi hybaj s ňou pomôcť, musí byť poriadne ťažká.
Chytili basu každý na jednom konci a zdvihli ju.
– Dáka je ľahká…
– Ej bisťu, veru hej!
Marián do basy vnoril ruku a keď ju vytiahol, mal plnú hrsť – lístia.
– Ja jeho anciáša, veď sa nám dukáty na lístie premenili!…
Mišo Ozank si odrazu na všetko spomenul!
Srdce mu puklo a on sa zrútil dolu do tej pekelnej priepasti za svojou dcérou…
.
Priepasť sa zatvorila, zostala len malá štrbina, ktorá sa zaplnila vodou.
Dodnes je z nej jedna z najvyššie položených studní u nás…
.
Zo Sitna sú prekrásne výhľady na všetky svetové strany.
.
.:.
Naše korene
sa raz stanú
našou korunou
a naše rodostromy
vydajú svoje sladké plody
na striebornom podnose
ľudskej pamäte.
.
K O N I E C
.
.:.
© Anton Pižurný
11.5. 2023 SL11 (5:39)
Voľne podľa Andreja Kmeťa
kresba Juraj Bocian
Tento príbeh bude vo štvrtom diele mojej knihy Povestí.