Pandora dva

Najskôr mi poslala sms, že mi onedlho zavolá, nech zdvihnem. Trocha som zneistel, pretože som s ňou už dávno nekomunikoval.
Tak sa aj stalo.

Zdvihol som a ona mi hovorí:

– Onedlho prídem.
– Dobre, tak príď, keď už to musí byť.
– A nebudeš sa na mňa hnevať?
– A prečo by som sa mal? Pozri sa, ja som už všetkým odpustil, som zmierený so všetkým.
– Aj sebe si odpustil?
– To bolo to najťažšie.
– A tebe odpustili?
– To neviem. Môj život nebol síce vždy ľahký, ale uvedomil som si, že krása Večnosti s ukrýva v každom okamihu života.

Chvíľu bolo ticho, akoby nad niečím premýšľala. V slúchadle mobilu som počul šumieť zvuk celého Vesmíru a potom sa ozval jej hlas akoby z obrovskej diaľky, trocha zachrípnutý:

– Nerada ti to hovorím, ale bude to už čoskoro.
– Čo už, veď som to tušil.
– Nemáš strach?
– Nemám, s tým sa nedá predsa nič robiť. Musíme tam všetci.
– Takže si zmierený aj so mnou?
– Áno. Veď ty si vlastne mojou najvernejšou milenkou.
– Dobre, tak sa priprav, prídem.
– Fajn, budem ťa čakať.

Vypol som hovor a na mobile mi svietilo meno volajúceho. Bolo tam: Tvoja Smrť.

.:.
© Anton Pižurný