Pandora dva

…V izbe, ktorá bola aj spálňou a jedálňou, mal v jednom rohu „pankeľ“ na ktorom pracoval. Bola to vyvýšená drevená podlaha, na nej trojnožka na sedenie a stolík – pankeľ, s rozličnými pomôckami. V malých krabičkách mal drevené klinčeky rôznej dĺžky a hrúbky, dratvu, obuvnícku smolu, rôzne nože, nožnice, kladivá, kliešte a samozrejme cez okraj stolíka prevesený „lápsik“. Bol to asi 3-4 centimetre široký kožený pás, zošitý do tvaru kruhu (ako duša na bicykli). Ním si pridržiaval topánky alebo čižmy pri práci. Jednou nohou remeň pristupil, topánku si položil na kolená, pridržal ju hornou časťou lápsika, aby pevne sedela na kolenách. (Lápsik mal aj inú funkciu. Bol postrachom nás detí: keď sme neposlúchali, veru nás ním vyobšíval.)

Vhodnú kožu na plánovanú obuv si rozložil na stole a podľa papierového vzoru vystrihol jednotlivé diely budúcich čižiem alebo topánok. Tie potom pozašíval na obuvníckom šijacom stroji. Pozašívané časti natiahol na drevené kopyto a začal pribíjať podošvu. Priklepnutím kladiva na šidlo si urobil dierku a potom do nej vsadil klinček. Aby podošva pevne držala, klinčeky pribíjal vo dvoch radoch.

Nakoniec umiestnil na podošvu opätok – obsadz. Tie sme dosť často vyrábali my, deti. Spodný základný diel nám urobil z podrážkovej kože v potrebnej veľkosti a naň sme priliepali a pribíjali zvyšky kože.

.:.

Museli do seba zapadať asi tak, ako dnešné lego. Veru sme sa aj hnevali, keď kamaráti na nás pokrikovali: „Šuster – smrdíš pofom“, toto lepidlo malo zvláštny zápach a pri našej „zručnosti“ sme si poriadne dolepili prsty aj šaty.

Z hotovej topánky otec vybral kopyto, (Kopýt mal niekoľko párov. Väčšie či menšie, s vysokým priehlavkom alebo nízkym. Budúca obuv bola vytvarovaná presne podľa kopyta.) kraje podrážky vytvaroval špeciálnym nožom „knajpom“, namazal ich obuvníckym voskom, ktorý si zohrieval nad sviečkou alebo malou lampôčkou „pipinkou“ a zvláštnym želiezkom ho nanášal na okraje podošvy. (Po materiál – hlavne kože – chodieval do Štiavnice. Ráno sadol na bicykel a na obed bol doma. Kože mal uviazané vzadu na nosiči. Priniesol nám vždy po jednom rožku, alebo balík „cukrkandla“ – kúsky zemiakového cukru.) Nakoniec topánky namazal krémom „Erdalom“, vyleštil ich a znaleckým pohľadom zhodnotil, či sa mu práca vydarila. Bol spokojný so svojím výrobkom, lebo si začal hvízdať a pospevovať pesničku, ktorú sa naučil v prvej svetovej vojne:

.:.

„Soldátušky lyde molodyje/kdeže vaše deti? – Naše deti bomby a granáty/ej to naše deti./Soldátušky lyde molodyje/- kdeže vaše ženy? – Naše ženy ružjo zaražony/ej to naše ženy/…Spieval veľmi pekne a rád. V kostole pri bohoslužbách bol prvým spevákom. V tom čase sa bohoslužby u katolíkov odbavovali v latinskom jazyku. Nie raz pri práci odspieval celé pohrebné obrady. „Miserere mei Deus“ – Zmiluj sa nado mnou Bože, alebo ďakovnú hymnu „Te Deum laudamus“ – Teba Bože chválime.

V predveľkonočnom období odspieval celé Pašie…

.:.

(c) Janka Pižurná

SPRIADANIE MYŠLIENOK

foto a.a.