NAČRIEŤ DO SRDCA
(Pôjdem za slnkom)
Je čudesný január, kvitnú snežienky a spievajú vtáčiky ako na jar. Noc má svoje tajomstvá a v nej malé smrti: – Sny ležia v krvi ako zrazený srnec na ceste.
Nenávisť zanechala boľavé stigmy v očiach a v duši pomaly začína šumieť bezbrehé more dávno zabudnutej lásky, ktorá je však už dávno pochovaná v mlynčeku ostrých slov. Len niekedy Áno je ánom, stačí načrieť do srdca, kam iní nedovidia, veď Eurydika tiež zradila.
Mňa lákajú lesy hlboké. Lesy hodiny vlkov. Lesy tmy a temna v duši. S/nežná sova šelestí tmavomodrým chrámom. Dávno tu už nie som: Namiesto rúk čierne krídla. Už si zdvihla aspoň o milimeter kríž k šialenstvu? V pazúroch mám Pravdu a Lož. Najdôležitejšie je najjednoduchšie: – Ktoré vypustím?
Za oknom cval pohrebného voza, vzdychy pršia do mokrej trávy, v ktorej nesmierne túžby mačiek s ľudskou rečou vraždia vlastné mačence, pohonič bez hlavy v rozoviatom plášti vezie kamsi preč to, čo bolo milé iba do tej chvíle, kým zvučala reč.
Smrti mám už po krk, je otravná až strach, všetko toto sa smie stať iba raz. Vlci, ktorí nám ohrýzali nohy, sa vracajú do lesov. Láska vstáva z blata každodenného a bezdomovec sa teší, ako dobre sa mu visí na starej jabloni.
Radšej už pobalím do tašky jedlo, šaty, pitie a pôjdem za Slnkom, za jeho večným teplom ako každú jar, ako každý blázon vytešený, že smrť sme znova oklamali, že kríž nám znova o milimeter ktosi nadvihol, aby sme mohli opäť rozprestrieť zahojené krídla.
Odletieť z kraja útesu do voňavého nekonečna, na vlkov sa dívať už navždy iba zhora…
© anton a. pižurný
milé ;-) ...
Juj, aký optimistický článok! :-) ...
Celá debata | RSS tejto debaty