Pandora dva

LUJZIN SEN

Na krásnom vrchu Darmskô neďaleko Rimavskej Soboty sa nachádzal peknučký hrad, ktorý vlastne postavili v riečisku lávy sopky, činnej pred miliónmi rokov. O tom ako prišiel k svojmu názvu, o tom bude táto legenda.
.:.
Bohatý šľachtic Matej sa raz vybral na svoju obľúbenú poľovačku do hlbokých lesov Gemera pri potoku Gertva. Bola s ním jeho milovaná dcéra Lujza. Jej mama umrela pri pôrode, darovala jej vlastne svoj život. Otec sa o dcéru vzorne staral, plnil jej všetky želania a ona mu ich oplácala svojou láskou. Hoci mohla mať skoro všetko, na čo si len pomyslela, lebo jej otec bol naozaj mocným vladárom, ktorý mal za priateľa až samotného kráľa, nebola pyšná a otec ju viedol k tomu, aby vždy pomáhala slabším.

Len jednu túžbu vladárovi jeho manželka splniť nemohla, lebo Matej by bol rád, keby mal prvorodeného potomka syna. Učil preto Lujzu aj streľbu z luku, loviť zver a rôznym bojovým umeniam, ktoré čoskoro veľmi dobre ovládala, napriek jej pomerne útlej postave.

Lujzin otec so svojou družinou si rozložili lovecký tábor na peknej lúke pri lese. Ich veľké šiatre nesvietili dlho do noci, lebo na druhý deň hneď ráno sa Matej chcel vybrať na lov.

Úsvit (po maďarsky Hajnal) nového dňa už zastihol Mateja v plnom trysku. Nechcel tak skoro budiť svoju dcéru, preto sa na lov vybral sám, s niekoľkými honcami. Akosi skoro sa však vrátil:
– Otec a čo ste mi nepovedali, že pôjdete tak zavčas rána?
– Dcérka, nechcel som ťa budiť, tak krásne si spala na dobrom vzduchu.
– Ale ja som chcela ísť s vami! – trocha namosúrene zašomrala Lujza. Potom spozornela:
– Otec a stalo sa vám niečo?
– Nie, prečo si to myslíš?
– Máte akúsi ustaranú tvár, poznám to na vás.
– Ale nič dcérka moja, nič také.
– Neluhajte! – usmiala sa na neho – Viete, že mňa len tak ľahko neoklamete.
– Nechcel som ti tým zaťažovať hlávku…
– Tak čo sa teda stalo?
– Dobre teda, poviem ti to. Hneď na začiatku som zbadal krásneho jeleňa. Šípom som ho trafil do slabiny, ale asi iba ľahšie, lebo bežal ďalej. Sledoval som ho dosť dlho, ale nakoniec som ho aj tak nedohonil, – odmlčal sa vladyka.
– A potom?
– No a potom som prišiel na to, že pri tom hone mi kdesi z pošvy vypadol môj vzácny meč.
– Ten, ktorý vám daroval panovník?
– Veru ten. Pozlátený, s rukoväťou vykladanou diamantmi…

– Otec, a prečo ste si teda ten vzácny meč brali na lov?
– Panovník mi prikázal, aby som ho nosil stále pri sebe. A onedlho ma pozval k sebe na slávnosť. Ako sa mu ukážem na oči bez toho meča?
– Juj, tak to je veru zle!
– Hľadal som ho všade, kadiaľ som išiel. Veľmi dlho, nikde nič. Som v koncoch.

Nešťastný otec sa užialene pozrel na svoju dcéru, ktorá to znášala možno ešte horšie ako on sám.
– Zajtra ho pôjdem ešte raz hľadať.
– A kadiaľ ste chodili?
– Tam, okolo Levej skaly. Vieš tej, ktorá má podobu leva…

Lujza nič nepovedala, ale mala už svoj plán. Hneď ako sa vyskytla príležitosť, nenápadne sa vybrala sama k Levej skale. Pozorne hľadala všade, kde videla stopy konských kopýt. Dlho. Márne.

Veľmi dobre vedela, ako jej milovanému otcovi záleží na dare od panovníka. Venoval mu ho na znak vďaky, keď sa jej otec neohrozene s mečom v ruke postavil proti tlupe Tatárov a panovníka vysekal z istej smrti.

Bola už riadne ukonaná aj hladná, schýlilo sa k noci, preto sa rozhodla, že si v lese pospí. Bola vlažná letná noc, našla si preto pod statným dubom miestečko postlaté machom, prikryla sa hviezdnou oblohou a uložila sa k spánku.

Len čo usnula, mala zvláštny sen. Prišla k nej, tam pod dubom, neznáma krásna pani, v dlhom trblietavom plášti…

Tá krásna pani v jej sne mala veľmi peknú, ale veľmi smutnú tvár. S láskou hľadela na Lujzu a vraví jej:
– Viem, čo hľadáš… Pomôžem ti. Choď tam k Levej skale, obráť na úsvite tvár k Slnku a rátaj pätnásť krokov po pravej ruke. Tam, pod kríčkom, Hajnalka moja, nájdeš otcov meč.

Lujza sa ani nestihla poriadne poďakovať a pani so žiaľnym úsmevom sa pomaly stratila v svitaní nad lesom. Cítila k tej panej veľkú lásku. Bolo to všetko veľmi zvláštne. Aká Hajnalka?

Prebudila sa na to, že jej po lícach čosi steká. Boli to slzy.

Slnko vystúpilo nad stromy a pomaly pozlacovalo celý kraj. Lujza si spomenula na krásny sen. Presne si pamätala, čo jej pani povedala, lebo ten sen bol tesne nadránom a bol veľmi živý.

Išla k Levej skale a skoro ani nedýchala od vzrušenia. Obrátila svoju tvár k Slnku a rátala kroky… jeden, dva… štrnásť, pätnásť…. Nikde nič…

A vtedy padol slnečný lúč napravo pod krík a ju to až oslepilo.

Otcov kráľovský meč s hlavou leva bol tam!

Až jej srdce poskočilo od radosti. Otecko bude mať svoj meč a môže ísť ku kráľovi. Schytila vzácny meč a rýchlo sa s ním vracala. Vtom z lesa vybehol malý chlapec a za ním sa hnal obrovský rozzúrený diviak. Lujza ani nevedela ako, pribehla k diviakovi zdvihla nad hlavu meč a jediným úderom mu rozčesla lebku.

Chlapec v úžase zastal a nechcel veriť vlastným očiam. Vtedy sa za dievčaťom ozval dupot konských kopýt. Obzrela sa. Za ňou sedel na koni krásny čiernovlasý mládenec. Tiež sa prekvapene pozeral, kde sa v útlom dievčati vzala toľká sila.
– Dievčina, kto si?
– Ja som ja, ale kto si ty?
Vtedy si mládenec lepšie všimol jej kráľovský meč.
– Ja som tuto vedľa z hradu môjho otca – ukázal za seba.
– Tak potom musíš poznať aj ty môjho otca.
Zoltán, lebo tak sa mládenec volal, pochopil, že dievčina je dcérou jeho zemepána, zoskočil z koňa a chcel jej pobozkať ruku.
– Ale nechaj tak – so smiechom si vytrhla ruku z jeho dlane – ešte nie som plnoletá.
– Krásna slečna, to som nikdy nevidel, takto skoliť diviaka!
– Môj otec ma naučil.
– Máte moju úctu.
Lujza sa začervenala, lebo mládenec sa jej veľmi páčil.
– Nože, ukáž mi ten váš hrad.

Zoltán ju vyložil na svojho koňa, sadol si za ňu a onedlho sa pred nimi otvorila krásna dolinka, na konci ktorej bol krásny vŕšok a na ňom malebný hrad.
– Ten je ale krásny, veľmi sa mi páči – vyletelo z Lujzy – No, ale ja už musím ísť. Tento vzácny meč nesiem svojmu otcovi.
– Odpustite mi moju odvahu, ale smiem vás ešte niekedy uvidieť?
– Čoby nie, chodíme sem na poľovky s otcom často.
– Tak dobre, budem sa veľmi tešiť, keď sa znova stretneme.

Rozlúčkový pohľad dvoch mladých ľudí bol dlhý a veľavravný. Vstupovali si ním navzájom až priam do duší a oboch ich zalievalo nielen Slnko, ale aj prekrásna blaženosť. Bola to láska na prvý pohľad.

Keď natešená Lujza prichádzala k táboru, otec ju už zďaleka zbadal a tryskom jej cválal v ústrety.
– Dcérka moja, kde si bola po celú noc? Mal som o teba veľký strach!
– Otecko nebojte sa, všetko je v poriadku a niečo pre vás mám. Vytiahla spoza chrbta meč, ktorý tam dosiaľ ukrývala. Oslepujúco sa zablyšťal a vladyka užasol.
– Ty si ho bola hľadať, dcérka moja? A našla si ho! – tuho ju objal a pritisol si ju k hrudi, až ju to zadúšalo.
– Teraz už môžem ísť k panovníkovi. Povedz, čo by si za to odo mňa chcela? Hocičo, všetko ti splním…

Vladyka si onedlho pripol svoj meč s levou hlavou a pobral sa ku kráľovi na stretnutie. Na ňom panovník oznámil všetkým pozvaným, že sa blíži veľké turecké nebezpečenstvo, aby sa pripravili na obranu.

Otec Lujzy sa smutný vrátil domov, ale jeho obavy prekryla čoskoro iná udalosť: Jeho dcéra onedlho dovŕšila plnoletosť a preto jej pripravil veľkú oslavu. Pozval na ňu aj syna majiteľa susedného hradu, Zoltána.

Lujza na svojej oslave žiarila. Všetci na nej mohli oči nechať. V tom najlepšom prišla Lujza k svojmu otcovi:
– Otče, je tu tá chvíľa, aby ste splnili to, čo ste mi sľúbili, keď som našla váš meč.
Vladyka sa usmial, pretože už čosi tušil:
– Len vrav, dcéra moja.
– Viete, veľmi sme sa v poslednom čase zblížili so Zoltánom zo susedného hradu a ja by som sa chcela za neho vydať.
Vladyka zdvihol ruky:
– Práve pred malou chvíľou ma požiadal o tvoju ruku. Buďte teda spolu šťastní.

Láska oboch mladých ľudí prepukla sťa riava horskej rieky, ktorej nič nestojí v ceste. Oslava bola v plnom prúde, keď otec zavolal svoju dcéru nabok a ukazoval jej malý medajlónik s portrétom krásnej ženy.
– Dcérka moja, nechcel som ti toto ukazovať, aby si nebola smutná, kým nedovŕšiš plnoletosť, – odmlčal sa a slávnostne jej podával medajlónik na zlatej retiazke:
– Tvoja mamička umrela za svitania, aby mohla svoj život darovať tebe. A tu ti ju teda ukazujem. Nosil som jej podobizeň na svojej hrudi dodnes. Teraz medajlónik dávam tebe.

Lujze sa rozšírili oči a celá rozochvená hľadela na tvár ženy v trblietavom plášti, ktorá sa jej zjavila v sne, keď hľadala otcov meč!

Svadba Lujzy a Zoltána bola nádherná. Mladí manželia sa potom presťahovali do hradu, ktorému dali meno Hajnalka – Svitanie, na pamiatku Lujzinej mamy…

.:.

(c) Anton Pižurný

Povesti medzi láskou a smrťou

Ilustrácia Juraj Bocian