PRVÉ DOTYKY
Okolie Banskej Štiavnice je známe svojimi prekrásnymi jazerami. Volajú ich tajchy a boli vybudované pre potreby baníkov, ktorým pomáhala poháňať ich stroje. Kolpachy, Richňava, Počúvadlo… Kedysi ich bolo viac než dvadsať. Hádam najznámejším bolo a je Počúvadlo. Je rovno pod Sitnom a je na ňom asi najviac chát. Vravievalo sa, že v ňom je najstudenšia voda. Náš otec v tom čase pracoval ako okresný veterinár a tí mali chatu práve na Počúvadlianskom jazere. Bola niekoľko minút od hrádze jazera, v dolinke, nad ktorou bola pekná studnička v domčeku so strieškou, k nemu bol na reťazi pripevnený plechový hrnček, aby si každý mohol nabrať výbornej vody a napiť sa.
Chata bola obložená drevom a pri nej bolo veľké ohnisko s kovovým ražňom a s veľkými pňami okolo na sedenie. To bol naozajstný táborák. Hneď v prvý večer sa mala robiť veľká vatra a naši známi z Bratislavy, ktorých otec pozval, keďže moja sestra Beáta mala ísť študovať psychológiu, rodina pána doktora Ďuriča, si zaumienili, že sa v ten večer bude robiť živánska. Netušil som, čo živánska je, ale zdalo sa mi to veľmi zaujímavé. Ďuričovci mali dcéru Katku, ktorú som volal „Kejt“, lebo to znelo tak anglicky. Najskôr sa mi nepáčila, lebo naši rodičia nás stále nútili, aby sme sa spolu kamarátili, a ja som sa s ňou nemal o čom rozprávať. Ale keďže naša spoločná dovolenka na chate na Počúvadle mala trvať viac ako týždeň a hneď v prvý deň začalo pršať, rozhodlo sa, že sa bude hrať kanasta a žolíky v spoločenskej miestnosti chaty.
A tu sme s Kejt boli doma. Zistili sme, že sme v kanaste experti a bez problémov sme dospelým dávali na frak ako nič. To náš zblížilo. A potom som si všimol, že Kejt má pekné oči, najmä keď sa na mňa dlho zadívala, aby som vedel, kam mám v kanaste priložiť karty. Lebo to už asi nebolo iba o kartách.
Kvapky dažďa stekajú po augustových oknách chaty na Počúvadle, dospelí išli do Štiavnice, ja hľadím z kuchyne na čoraz zmáčanejšie ohnisko pri lese. Chytá sa ma neznámy smútok, ktorý ale je akosi zvláštne krásny. Do šumu dažďa sa začal vplietať vrúcny spev vtáčikov. Akoby tušili, že onedlho dážď ustane a na oblohu vyjde Slnko, ktoré všetko vysuší a z lúky v našej doline začne stúpať závoj pary.
.:.
(c) Anton Pižurný
SPRIADANIE MYŠLIENOK
(úryvok z rukopisu)
foto autor
Celá debata | RSS tejto debaty