Pandora dva

Bol jeden z tých vriacich augustových dní, keď sa ľudia len bezmocne tmolili pomedzi vlny horúceho vzduchu a keď každý závan sviežejšieho vánku pôsobil ako manna nebeská.

Kráčal po brehu Slnečných jazier a premýšľal, čo si kúpi v obchode, keďže jeho chladnička v chate na pláži už bola prázdna a on mal len zopár eur.

Preplnené pláže, nasiaknuté stovkami vôní a pachov tvorili jeden živý organizmus. S úsmevom v duchu zamával známej dvojici labutí, Cyrilovi a Lydke, ktorí vzorne usporiadaní so svojimi štyrmi mláďatami plavkali popri brehu. Na konci sezóny budú už len dve.

Oproti nemu kráčala krásna mladá dievčina, opálená do čokoládova a jej biesloskvúce dvojdielne plavky mu priam vypaľovali oči.

Začali sa mu podlamovať kolená a jeho dych náhle stratil frekvenciu krokov.
– Ahoj, kam si sa vybral? – s nádherným úsmevom ho celkom prirodzene oslovila.
– Aaaale, do obchodu, kúpiť chlieb a mlieko, – zatváril sa ako idiot a neodvážil sa pozrieť sa jej do očí.

Pristúpila celkom blízko k nemu, chytila ho za ruku a priložila si jeho dlaň na svoje pevné ploché brucho.
– Volám sa Láska a môžeš ma mať. Tu za zákrutou pri vode je také pekné miestečko.

Skoro omdlel. Keď sa mu podarilo znova nabrať dych, odstúpil od nej:
– Prepáč, si veľmi krásna, ale ja už také veci nerobím. Mne už celkom stačí, keď sa s mojou láskou len držím za ruku a dáme si pusu, – zakoktal.

Pozrela sa na neho s úsmevom, v ktorom nebolo ani sklamanie, ani pohŕdanie a zaželala mu veľa šťastia.

Kráčal ďalej. Celkom pri bráne vstupu na jazerá uvidel na osamelej stoličke spôsobne sedieť staršiu dámu so sklonenou hlavou. Keď prechádzal okolo nej, zdvihla hlavu, obrátila tvár a žmurkla na neho. Vedel, kto to je. Bola to Viera.

Odrazu sa k osamelej deke s taškou a šľapkami prirútila sanitka. Hľadali akúsi ženu, ktorá sa už dlhšie neukázala. Na brehu pri deke boli len jej osamelé modré šľapky. Nakoniec ju našli a vytiahli ju z vody. Okamžite nosidlá, infúzie.
– Ako sa volá? – pýtala sa za behu doktorka ošetrovateľa.
– Pozerám sa… V občianskom má napísané meno Nádej.
– Dúfam, že sa ju podarí oživiť.

Sanitka s húkaním odjachala.

Kráčal ďalej a ona kráčala oproti nemu. Videl, že sa musia stretnúť, nebolo vyhnutia. Keď sa ocitli oproti sebe, hovorí mu:
– Ahoj Život, tak ako?
– Nazdar Smrť, dávno som ťa nevidel, darí sa ti?
– Ale, už ma to akosi prestáva baviť. Stále dookola len to isté. Ľudia veria v Lásku, Vieru a Nádej, ale na konci aj tak vždy stretnú len mňa.
– Nuž veru, je to tak, čo narobíš.
– A kamže si sa vybral?
– Idem si kúpiť chlieb a mlieko.
– Tak choď. Keď sa budeš vracať, zastav sa u mňa. Ešte pokecáme.
– Dobre, vrátim sa po teba…

Bol jeden z tých vriacich augustových dní. Ľudia si vychutnávali každú kvapku vlahy a tešili sa z každého slobodného nadýchnutia.

Život pokojne plynul ďalej…

.:.
(c) Anton Pižurný
Slnečné jazerá T 28 (3:55)
foto autor