Pandora dva

DVADSAŤDVA

Každý sa raz poberieme do svojej určenej diaľky. Odídeme od našich drahých s nádejou, že sa znova stretneme. Môj otec odišiel po niekoľkoročnom trápení so srdcom a cukrovkou.

Prvý infarkt dostal, keď k nám vstúpili vojská „bratskej pomoci“ Varšavskej zmluvy v roku 1968. Pamätám si, ako som sa prebudil na veľký hukot za oknom a na ulici som uvidel obrovský tank s bielym pruhom. Veľmi som sa bál, ale zároveň ma to fascinovalo. Mama vošla do izby a hovorí mi:

„Synček, asi bude vojna…“

Rozplakal som sa, slzy mi tiekli na modré prúžky môjho vankúša.
Nakoniec vojna nebola, ale z tých čias si dobre pamätám na vynikajúce „Dubčekove rožky“ (Dubček kifli), ktoré stáli pár halierov, boli veľké a chutné. Ľudia vtedy stáli v dlhých radoch (frontách) pred obchodmi s potravinami a vláčili domov plné tašky múky, konzerv, cestovín…

Vojna teda nakoniec nebola. Dokonca sa moje sestry zoznámili s akýmisi mladými ruskými vojačikmi, ktorí stále fajčili tú ich „machorku“. Kúpili od nich malé tranzistorové rádio, ktoré hralo dlhé roky. Na plote parku sa objavil veľký biely nápis „Okupanti domov!“.

Otec potom stále putoval z nemocncie do nemocnice, dostal aj druhý infarkt. Raz sme ho boli pozrieť v kúpeľoch Sliač. Tam som po prvýkrát jedol loveckú salámu s rožkom a bola to veru pochúťka. Otec vyšiel v modrom plášti pred Ústav kardiakov a ukázal mi akúsi sochu. Vravel, že to je socha Maríny, o ktorej raz budem vedieť, kto bola.

Otec zomrel na tretí infarkt začiatkom normalizácie. Mama so sestrami ho boli pozrieť v nemocnici, potom sme sa chystali kúpať na Hron. Ale zrazu zazvonil telefón – volali z nemocnice. Mama s plačom utekala naspäť. Otec zomrel pokojne, ležiac v posteli, ako čítal noviny…

Keď sme toto hovorili nášmu deduškovi z Prenčova ten sa zamyslel a opýtal sa, o koľkej sa to stalo. Povedal, že presne vtedy u nich vonku niečo veľmi silno buchlo. Vyšiel von a buchlo to aj druhýkrát, o niečo slabšie. Nevedel si to nijako vysvetliť. Ja som sa nad tým zamyslel. Dvakrát to buchlo. Dva. Raz silnejšie, raz slabšie. To je ako 22. Opýtal som sa, aký bol presne dátum, keď otec zomrel. Odpovedali mi, že predsa 22. júla…

Dvadsaťdvojka bola odtedy mojím nešťastným číslom. Otec sa narodil v roku 1922. Až neskôr som prišiel na to, že ale 22. novembra sa narodila aj moja staršia sestra Beatka a sestra Renatka 22. októbra. A nakoniec sa mi narodila dcérka Tamarka. Tiež 22. novembra.

Všetci sa raz poberieme do svojej diaľky.
A stretneme sa. Mohlo by to tak byť…

.:.
© anton a. pižurný

Môj otec MVDr. Anton Pižurný nás navždy opustil 22. júla 1972.
Foto: AP senior a AP junior, Želiezovce 1967.