Pandora dva

Ľudovít otvoril svoje oči. V hlave akoby mu búšilo sto malých permoníkov. Telo mal mľandravé, pamäť mal roztrhanú na kusy. Nechápavo sa posadil a chytil sa za hlavu. Poobzeral sa okolo seba. S úžasom zbadal, že sedí na brehu Žakýlskeho plesa. Nechápal, čo sa stalo. Potom si všimol, ako sa na neďalekom liste vyhrieva krásna salamandra. Pomaly si začal spomínať…. Strieborný rytier… Sitno…. jaskyňa… Veronka… poklad templárov…

Hop! Aký poklad templárov? Ľudovít si zhrozený začal matne spomínať, že sa so Strieborným rytierom a s Veronkou zhovárali aj o ich poklade. Už si presne nespomínal, čo všetko im povedal. Snáď im len neprezradil viac, než mal?

Za jeho chrbtom sa ozval dupot konských kopýt. Boli to dvaja jazdci, jeho druhovia, templári.
– Tu si, brat Ľudovít, stalo sa ti niečo?
– Prečo?
– Už ťa dosť dlho hľadáme.
– Dlho?
– Áno, nebol si na bohoslužbách, nebolo ťa ani v tvojej cele.
– Ale ako dlho?
– Už dva dni ťa hľadáme.

Ľudovít nič nepovedal, len sa vyšvihol za jedného z jazdcov a spoločne odcválali k Žakýlskemu hradu.

Templárskeho rytiera Ľudovíta odvtedy už nikto nikdy neuvidel. Len po mnohých a mnohých rokoch na tých miestach našli niečo veľmi čudesné. Spodnú ľudskú čeľusť, do ktorej boli vrastené zamknuté železné zámky. To znamená, že nešťastníkovi ich museli dať zaživa a ten s nimi takto musel žiť.

Nevie sa, prečo to urobili, ale je možné, že tak urobili človeku, ktorý prezradil tajomstvo, ktoré malo zostať navždy utajené.

K O N I E C

.:.
(c) Anton Pižurný
POVESTI 2
ilustrácia Andrej Kmeť Veleba Sitna