Povesť o Štiavnickej Barbore

UŽ JE ČAS
(Sitnianski rytieri)

Tu bilo
v podzemí
srdce Slovenska.
Kde bilo, tam bilo,
preťali sme ti
zlaté a strieborné žily,
aby sme my
a naše deti žili.

„Nevyhovárame sa,
že sú zlé časy.
Časy budú ešte horšie,
no časy si musíme hľadieť
sami obracať.“
– tak vravieval Kmeť.

Zlí sú len ľudia.
Rytieri v nás sa budia,
že už je čas.

Permoníci vrhli kocky.
Psy v Záhrade cherubínov
nástojčivo brechajú
nad dušami predkov.
Karavána stojí.

.:.
(ap)

Nad Banskou Štiavnicou čnel Šibeničný vrch. Stáli na ňom šibenice, na ktorých sa hompáľali viselci a boli každému pekne na očiach. Radšej ten vrch nazvali Frauenberg (Dievčí vrch).
Staré časy Banskej Štiavnice sa vynárajú z oparu minulosti a niekedy vyzerajú ako fatamorgána, ale to všetko kedysi bolo skutočnosťou. Tony striebra a zlata odpravili z útrob Banskej Štiavnice (Schemnitz) do Viedne, potoky krvi a závisti pretiekli dolu mestom. Ale aj hektolitre lásky a tajchy šťastia tvoria genia loci tohto mystického mesta. Na bývalom Šibeničnom vrchu aj dnes stojí legendami oviaty hrádok. Dnes sa ten hrádok volá Nový zámok.

V Štiavnici patril k jednému z najbohatších waldburgerov – ťažiarov a haviarov istý Rössel.
Waldburger Erazmus Rössel mal krásnu dcéru Barboru Rösselovú, o ktorej bude tento príbeh.

Starý Erazmus Rössel, ležiaci v posteli s vysoko postlatými vankúšmi, aby videl ešte k Piarskej bráne, plytko zakašľal. Nad Štiavnicou sa dvíhala jesenná sychravina, ktorá sa stlala nad Frauenbergom sťa vlhká predzvesť smrti. Silné oko Mesiaca svietilo ako oko neznámeho démona. Erazmus vedel, že sa blíži jeho koniec, vlastne ani nemal chuť žiť. Vedel už aj to, že pohrebné rúcha nemajú vrecká.
Dal si zavolať najstaršieho syna Vavra a pološeptom, prerývaným dychom mu povedal:
– Vavro, už tu dlho nebudem. Všetci to dobre vieme. Žil som svoj život najlepšie, ako som vedel a vládal. Možno všetko nevyšlo ako malo… – náhle sa rozkašľal až ho dusilo, keď kašeľ ustal, mútnejúci očami sa pozrel na Vavra Rössela:
– Preto teraz tebe odovzdávam všetku správu nad našim majetkom.
– Otec! – vykríkol Vavro, kľakol si k posteli, vzal otcovu dlaň do rúk a pobozkal ju.
– Nechaj tak – vytiahol si dlaň z jeho rúk. – Skôr dávaj pozor na svojho mladšieho brata a sestru…
Vavrov mladší brat Ján bol už tiež dlhšie chorľavý Najmladšia Barbora práve nedávno dovŕšila krásnych sedemnásť rokov.
– Najmä na Barboru. Má príliš slobodného ducha.
Do okna hrádku na Dievčom vrchu, ale z opačnej strany, od Glanzenbergu, odrazu vrazil sivý holub. Nevedno, čo poplietlo jeho let, ale po tom údere spadol dolu ako kameň. Keď to uvidel starý Rössel, prudko sa posadil na posteli s rozsvietenými očami, chvíľu nehybne sedel, potom klesol na vankúše a vydýchol naposledy. Jeden z najbohatších mužov Banskej Štiavnice sa pobral na druhý svet.
Vavro išiel k obloku a otvoril ho dokorán, aby duša starého Rössela mohla vyletieť von. Na podobločnici uvidel kvapku krvi z holuba. Skaly Lesklého vrchu oproti pripomínali kožu zošúverenej kože veľkého zvieraťa.
Vtom sa z mesta pod nimi ozvalo priam neskutočné zavýjanie, kvílenie a brechot, štekot psov. Bolo to také strašné, až Vavrovi naskakovala husia koža. Rýchlo zatvoril okno…

.:.
(c) Anton Pižurný
Povesti medzi láskou a smrťou
Povesť o Štiavnickej Barbore (úryvok)

Nenávisti je stále viac

28.09.2026

ŠOKUJÚCE VARENIE – Zažil som už na Facebooku naozaj všeličo. Ale to, čo túto nedeľu, to už presahovalo medze normálneho ľudského správania sa. O čo išlo? Rád varím a mám rád dobré jedlo. Dlhší čas som bol členom skupiny o varení. Nebudem ju radšej menovať. Ale v poslednom čase som si všimol, že aj v nej už začína prevládať agresivita [...]

Ak dozrieme

13.09.2026

AK RAZ DOZRIEME – Ja chcem žiť, nie len prežívať. Chcem milovať, nie mať len rád. Život nie sú len milosrdné vraždy. Ak miluješ, v žilách ži už navždy. – Z modrej oblohy ľahký smútok padá, vraví, že ťa najviac mala rada. Zo života nemaj iba pôžitok, aj keď ti srdce zlomí, preži to. – Potom budeš rád svedčiť v procese, že len čo dáš, to [...]

M a r í n a

08.09.2026

DNES BY MALA NARODENINY MÁRIA GERŽOVÁ – PISCHLOVÁ, narodená 8. septembra 1820 v Banskej Štiavnici – MARÍNA – najväčšia múza slovenskej poézie. Meno Marína má latinský pôvod a v preklade znamená „morská“. .:. (ap) Foto: Socha Maríny od Tibora Bartfaya na Šafárikovom námestí v Bratislave.