Pandora dva

Barbora utŕžila od osudu priveľa ťažkých rán za sebou. Najskôr jej umrel otec, potom brat Ján a teraz aj Ivan. Stratila chuť žiť. Už to nebola tá krásna, veselá dievčina, ktorá bola v snoch mnohých mužov. Neustále chradla a priam sa strácala…

V Rösselovie dome vládlo ťaživé ticho, ktorým ako čierny tieň občas prešla Barbora, alebo Vavro. Dom sa stával priam strašidelným. Jednej noci sa prebudili na veľký praskot plameňov. Ich obydlie zachvátil ničivý požiar. Zbehli sa ľudia, pokúšali sa hasiť. Márne. Najstrašnejšie však bolo, že v tú noc strašne zavýjali a štekali psy z okolia, akoby boli vypustené zo samotného pekla. Zhorela polovica domu, ale Barboru naviac mrzelo, že popolom ľahla knižnica jej otca. Čo tam po ostatnom majetku!
Brat Vavro jej onedlho zašiel za Barborou a povedal:
– Sestra moja, mali by sme sa teraz dohodnúť na dedičstve.
Barbora sa neho pozrela a nepovedala nič, len chvíľu premýšľala:
– Vavro, ale ja nechcem nič, iba jednu jedinú vec, ktorú máme v dome.
– Iba jednu vec? Prečo iba tak málo, veď máš nárok na polovicu všetkého.
– Nie, brat môj. Sľúb mi, že mi dáš to, o čo ťa požiadam a ostatný majetok nech je tvoj.
– To je tvoje jediné želanie?
– Áno.
– Tak dobre. Čo to je?
– V pivnici som pred časom našla veľký drahokam – ametyst. Ukryla som ho celkom dozadu, za sudy.
– Tak ten si našla ty? A ja som si myslel, že Jéno… – Vavro si odrazu, položil ruku na ústa, pretože povedal viac, ako mal.
Barbora sa na neho prekvapene pozrela:
– Takže do tej pivnice si ho nezamkol preto, lebo bol neposlušný a opil sa…
Vavro sklonil hlavu.
Barbora potichu pokračovala:
– Kde je ten kameň teraz?
– Mám ho dobre uschovaný. Naozaj trváš na tom, že chceš len ten a nič viac?
– Áno…
.::.
Bol krásny letný deň. Nad Banskou Štiavnicou v hlbokej modrej oblohe plávali mäkké duchny oblakov. Spevavce sa išli pretrhnúť, taká radosť sa im rinula z drobných hrdielok, až to bolo do plaču. Také smutnokrásne melódie to boli.
V bieloskvúcom kláštore neďaleko Banskej Štiavnice niekoľko mníšok trhalo burinu v záhrade. Jedna z nich, ktorá mala rehoľné meno Marína, sa na chvíľu vystrela a započúvala sa do vtáčích melódií. Smutne sa usmiala a pohľadom pohladila novučičký zámoček na Dievčom vrchu, ktorý nedávno postavili ako strážnu vežu, ktorý slúžil ako vartovka pred nepriateľom a jeho strážcovia pravidelným trúbením ohlasovali, že stráž bdie.
Potom sa Barbora Rosselová, – lebo tou mníškou Marínou bola ona – zahľadela na Sitno, z ktorého začal stúpať hustý stĺp dym ako zo sopky. Sitno, jej peklo i raj zároveň. Spomenula si aj na veštbu starej Cigánky z tábora pred Svätým Antonom, keď išla kočom prvýkrát na Sitno. Splnila sa do bodky….

Málokto však vedel, že krásny zámoček na Dievčom vrchu (dnes nazývaný Nový zámok) bol postavený za peniaze utŕžené z predaja nádherného obrovského ametystu, ktorý na tento účel mestu venoval neznámy darca.

.:.
(c) Anton Pižurný
O Štiavnickej Barbore (úryvok)
POVESTI MEDZI LÁSKOU A SMRŤOU
(Knižne vyjdú na budúci rok s ilustráciami Juraja Bociana)