Pandora dva

BREKOVSKÝ ČIERNY ŽREBEC
(Miško Maťuka)

Majiteľ pyšného Brekovského hradu Fero Barkóczy bol nie dobrý človek. Svojich poddaných tak žmýkal tvrdou robotou na panskom, že na svojich vlastných roličkách mohli robiť iba v noci.
Cez deň padali pod korbáčmi drábov, nemali chvíľky oddychu. Ak sa náhodou od veľkého vyčerpania vzopreli, už aj ich brali na hrad, kde boli nemilosrdne bití na dereši.
Takáto otročina veru nemilosrdne ubíjala ducha poddaných. Pán, ktorý toto dlho robí sa nedočká dobrého konca. Barkóczy nikoho nešetril a jeho zlá duša sa mu vykreslila aj do tváre.
.:.
Les tuho zavoňal omamným dychom a jeho lúky zvláčneli. Miško Maťuka si nahnevane pretrel prudkým pohybom tvár, pristála mu na nej hodvábna sieť Babieho leta.
Potom sa usmial, zhlboka sa nadýchol, popohnal svojho milovaného koňa a vošiel hlbšie do lesa. Bola to práve krásna chvíľa v jeho živote, kedy nemusel myslieť na to, ako zase budú musieť ísť celá rodina hrdlačiť na panské.

Len takéto chvíľky mu pomáhali ísť stále ďalej v neutešenom poddanskom otroctve Fera Barkóczyho.

Vraví sa, že svet je najkrajší z konského chrbta. Bola to pravda. Miško by svojho milovaného koňa nevymenil za nič na svete, bol pre neho najkrajšou a užitočnou potechou.

Miško svojho tátošíka kúpil na trhu. Koník bol zúbožený, trčali mu rebrá, jeho majiteľ asi s ním nemal zľutovanie, mal hrivu od blata. Bolo na ňom vidieť, že často aj dostával bitku.
Predávali ho lacno, ale Miško videl, že zviera je dobrého pôvodu. Pozbieral preto všetky svoje úspory a kúpil ho.
– Ale dávajte si na neho pozor, je zlostný, niekoľkých už dokaličil – upozorňoval predávajúci.

Maťuka si koňa odviedol domov a začal sa o neho starať. Keď zviera zacíti lásku a starostlivosť, zmení sa, hoci si predtým veľa vytrpelo. Tak sa to aj podarilo. Z polomátohy sa vykľul krásny žrebec, z ktorého mali všetci radosť. Najviac sa všetkým páčila jeho nádherná belostná hriva.

Jedného dňa Barkóczy, keď išiel okolo Maťukovho domu, začul z maštale erdžanie. Zarazil sa, odkiaľ by jeho poddaný nabral koňa? Išiel do maštale a keď zbadal krásneho vraníka, akého nemal ani on na hrade, rozzúril sa.
– Odkiaľ ho máš, kde si ho ukradol? – kričal na Miška.
– Neukradol som ho, kúpil som ho na trhu.
– Netáraj, kde by si ty mal na kúpu takéhoto koňa? Určite si ho ukradol z mojich stajní!
Obrátil sa na svojich pandúrov:
– Berte ich! Koňa späť do mojej maštale a tomuto zlodejovi vyťať päťdesiat palíc!
Darmo Miško prosil, zaprisahával sa. Barkóczy bol neľútostný. Závisť ho tak opantala, až mu prišlo zle. Ten kôň bude jeho a nie dákeho žobráka!

Ten, kto nemá rád kone, nemá rád ani ľudí. U Barkóczyho to platilo dvojnásobne. Nevedno, kde sa v ňom vzalo toľko zla a nenávisti. Niektorí ľudia žijú z lásky, on žil zo závisti a nenávisti. Jeho žilami akoby netiekla krv, ale žlč. Bol to jeden z najhorších hradných pánov široko ďaleko.

Mával chvíle, keď ho tak ukrutne bolela hlava, až si ňou búchal o kamenné múry. Zbytočne posielal po bylinkárky, nič mu nepomohlo. Tak ich začal podozrievať, že mu pomôcť nechcú, a to ho rozzúrilo ešte viac.

Jednej noci, keď znova nemohol spať a hľadel z hradu tmavého lesa pod ním, odrazu sa mu zazdalo, že začul dupot kopýt a posmešné konské erdžanie. Myslel si, že sa mu to len zdá, ale erdžanie zaznelo znova tak strašne, až mu stuhlo celé telo. Obloha bola tmavá, len mesiac svietil ako studené rybie oko.

Keď precitol, spomenul si na Maťukovho koňa.

Schytil fakľu a veľkými skokmi sa hnal do stajní. Miškov vraník pokojne stál v kúte stajne neobriadený, pri prázdnom válove bez sena či ovsa, kopytá ponorené v hnoji. Obrátil pomaly k Barkóczymu svoju hlavu s veľkými tmavými očami…

Miško Maťuka bol smutný, neveselý. Tušil, že jeho koníkovi sa na Brekovskom hrade nevodí dobre. Cítil to. A mal pravdu. Kôň trpel nešetrným zaobchádzaním, zapriahali ho do najťažších fúr, mal málo obroku, vody, bol stál neobriadený. Bol preto stále chudší, prchkejší, neposlušnejší a dostával stále viac rán bičom.

Miško sa to dozvedel a preto sa rozhodol, že ho vyslobodí. Hrad dobre poznal, lebo kedysi na ňom slúžil. V príhodnej chvíli sa mu jednej noci naozaj podarilo vraníka potichu odviezť z hradu do lesa.

Keď na malej lúčke v mesačnom svite uvidel, ako ho dokántrili, len zaplakal. Koník sa naposledy smutne pozrel na svojho bývalého pána, naposledy pokýval hlavou a zafŕkal nozdrami. Bolo po ňom. V Miškovi Maťukovi sa zdvihla obrovská ťažká vlna ľútosti a hnevu a hradného pána Brekova, Františka Barkóczyho preklial:
– Bodaj by si sa ty, čierna duša, prepadol do pekla a sám sa raz stal koňom!

Svojho vraníka pri svetle mesiaca zahrabal na lesnej lúčke a od tej chvíle stvrdlo jeho srdce. Ľudia ho nespoznávali, už to nebol ich veselý Miško, ktorý každému pomohol, poradil.

Jeho šťastie vyhaslo…

Brekovský hrad bol postavený na vápencovom vrchu, v ktorom bolo veľa dier a jaskýň. Jednej tmavej noci, keď zúrila strašná búrka, bolo aj slabé zemetrasenie a zlý Fero Barkóczy sa naozaj prepadol pod zem aj s kusom svojho hradu.

A odvtedy sa po nociach na ruinách hradu začal v noci objavovať kôň, čierny ako démon, ktorého sa ľudia báli a rozprávali si o ňom rôzne legendy.

Ale Miško sa ho nebál. Podarilo sa mu chytiť ho a dal si ho doma do maštale. Spočiatku kôň zúril, fŕkal nozdrami, vyhadzoval zadkom, kopal do ohrady a divoko erdžal. Vtedy Miško Maťuka prišiel k nemu a zvolal:
– Barkóczy! Dosť!