Ako krásny stôl vyzerajú nížiny južného Slovenska. Pod modrobielym baldachýnom letnej oblohy je prestretá bohatá tabuľa so žírnymi lánmi pšeničného zlatého mora, skrášlenými na krajoch drahokamami červených a fialových vlčích makov.
Doďaleka vidieť ponad ne až po prvé zvlnenia Štiavnických vrchov, ktoré vo svojom srdci ukrývajú bájne Sitno. A uprostred mesta je postavený Levický hrad.
Starý Ďula Hoszú mal tri krásne dcéry. Prvá bola brunetka, druhá mala zlaté vlasy a tretia ryšavé. Boli utešené ako jar, leto a jeseň, keď sú v plnom rozpuku. Svojmu otcovi robili veľkú radosť, ale aj mnohé starosti, lebo ten musel od nich nápadníkov priam vidlami odháňať.
Ich mama Jolana robila v kuchyni na Levickom hrade. Skoro ráno musela vstávať, lebo hoci hradné panstvo si ľúbilo pospať, všetko muselo byť načas pripravené, inak bolo zle. Domov sa vracala až podvečer a to ešte musela nachovať a naštopať kŕdeľ jej vychýrených bielych husí, o ktoré sa cez deň starali jej dcéry. Jolanine husi v okolí nemali páru. Nemali iba chutné mäso, ale ich veľké pečene a najmä lahodné oškvarky z ich kože boli známe široko ďaleko.
Jolanine a Ďulove švárne céry sa volali Róžika, Žofia a Eva. Róžika bola najstaršia. Boli dobre vychované a pracovité. Každú robotu urobili svedomito, nevyhovárali sa na to, či ono, ale vždy urobili, čo bolo treba. Aj pasenie husí si pekne podelili. Kým jedna išla s husami k Rybníkom, druhá sa venovala domácnosti a tretia záhrade. Po týždni si to vymenili. Mama bola na hrade a otec v poli.
Najväčšou odborníčkou na kuchyňu bola pravdaže ich mama. Keďže ale skoro všetok čas musela byť v hradnej kuchyni, na vlastnú jej zostávala len sobota, kedy mala od pánov voľno. A na ten deň sa vždy všetci tešili. Vyvárala všakovaké jedlá. Ale najväčšou pochúťkou boli predsa len tie husi. Skoro ráno v sobotu zabila hus, niekedy aj dve, ak pozvali na obed niekoho z rodiny. Už na raňajky po celom dome rozvoniavala lahodná husacia pečeň. Na obed pripravovali husi tak, že ich dala po dôkladnom osolení a s rôznymi bylinkami na niekoľko hodín pomaly piecť úplne ponorenú v masti v hlinenom pekáči. Mäsko bolo po hodinách takého pečenia mäkkučké ako obláčik a samé sa oddeľovalo od kostí.
Ak jej zostali kúsky kože, opiekla ich na oškvarky, ktoré po osolení boli vyhlásenou pochúťkou.
Husi po upečení pokrájali na štvrťky a jedli ich s knedľou, alebo s lokšami a dusenou kapustou. Im ale najviac chutili len s dobrým domácim chlebom, namáčaným v masti. Zapíjala sa dobrým vínom z levických vinohradov. Do výpeku potom dala kúsky pečene a mäska a odložila ju na chladné miesto. Keď výpek stuhol, natrel sa na chlieb, nebolo veru nič lepšie v zimných a jesenných časoch.
Perím z husí plnili periny a z ich koncov krídiel sa robili omelá na vymetanie komínov, kútov chlebovej pece, iné na mastenie.
Najstaršia dcéra Hoszúa, Róžika, sa pripravovala na vydaj. Mala si vziať za muža švárneho Révész Sándora, ktorý bol z bohatej sedliackej rodiny, chlap to bol poriadny, statočný a spravodlivý, ale Róžike najviac učaroval svojím spevom. Bol ním známy aj za hranicami Levíc.
Ale lásku dvoch mladých ľudí náhle preťali hordy dobyvateľských Turkov, ktoré sa dostali až ku Leviciam. Sándor musel nastúpiť do zbrane a Eržika ho často nevidela aj niekoľko dní, ani nevedela, čo je s ním, či je živý a zdravý.
.:.
Levičania si na chvíľu vydýchli od Turkov a pustili sa naprávať škody. Aj u Hoszúovcov bol väčší ruch ako inokedy.
Ďula Hoszú (čo po slovensky znamená Dlhý) merkoval svoju Jolanku. Jolanka sa pôvodne volala Johanka a pochádzala z Oravy. S Ďulom sa stretla na chýrnom Levickom jarmoku. Keď uvidela statného fúzatého Maďara, ako si mastí gágor pečenou husacinou, hneď jej oravské srdiečko zapišťalo. Ďulovi tiež nielen fúziskami pomykalo, keď zbadal driečnu Johanku. Bol tam však jeden zádrhel. On nevedel po slovensky, ona po maďarsky. Ale vynašli sa. Láska sa vždy dokáže vynájsť. Zhovárali sa – po nemecky.
Pravdaže, ich láske rodičia spočiatku nepriali. Keď však videli, že mladí to myslia naozaj vážne a keď videli ten priam posvätný oheň lásky v ich očiach a dušiach, nakoniec privolili. A urobili dobre. Manželstvo to bolo priam bukolické. Len jedna vec ich škrela. Johanka – Jolanka neskôr povila Ďulovi tri dcéry a žiadneho chlapca…
V Leviciach sa stal chov husí, predaj husacích štvrtiek a obchod s husacími pečienkami známym široko – ďaleko. Mesto malo na to ideálne podmienky, hlavne dostatok vodných tokov, nevyhnutných pri chove husí. Najznámejšie boli husacie štvrťky – fertále (z nem. viertel = štvrtina) Neskôr však mesto vydalo zákaz predaja pečienok počas cirkevných sviatkov, lebo vraj krik predávajúcich i jedákov, podgurážených dobrým levickým vínom „leánka“ narúšal priebeh cirkevných obradov.
.:.
Róžika Hoszú sedela so svojím milým Šándorom Révészom na brehu riečky Perec pri Rybníkoch. Na tieto dni jej naposledy pripadla úloha pásť husi, pretože onedlho mali mať svadbu a pasenie už potom zostávalo len na jej mladšie sestry Žofku a Evku. Z nej bude domáca pani, ktorá sa bude starať s mamkou o domácnosť a veci okolo nej.
Tešila sa na to, ale jej najtajnejším snom bolo, že by sa im po svadbe mohol narodiť syn, ktorým by potešila svojho otca.
– Pozri sa Šaňko môj, ako pekne sa tie húsky pasú na tej zelenej trávičke.
Sándor sa usmial a potmehúdsky riekol:
– Ej veru pekné sú, pekné, ale najkrajšie budú na pekáči.
Róžika ho žartovne pleskla po pleci a privinula sa k nemu:
– Ach, keby sme už boli svoji. Neviem sa dočkať tej chvíle.
– Ani ja, Róžika moja. Len ma stále hnevá ten Turek na našom hrade! – otočil sa Šándor smerom k Levickému hradu a v hneve pohrozil zovretou päsťou.
Róžika si položila hlavu na kolená a zamyslela sa. Dostala nápad…
– Milý môj, niečo ti teraz poviem.
– A čo také? – usmial sa na ňu Šándor.
– Turci tiež radi jedia naše pečené husi, všakže?
– Veru, veru, mastia si nimi bruchá, akoby boli ich!
– Vymyslela som, ako by sme ich mohli prekabátiť.
Šándor sa na Róžiku prekvapene pozrel, lebo dobre vedel, že jeho nastávajúca má nielen pracovité ruky, ale aj bystrú myseľ.
– Turka? Veď ten sa bude na našom hrade držať zubami nechtami.
– Tam, kde nepomôže sila, môže zvíťaziť lesť. A ženská lesť býva najlepšia. Len sa musím s tebou poradiť, ako to bude najlepšie urobiť, pomôžu nám aj moje sestry a ďalšie dievčence.
Šándor sa pomechril, posadil sa oproti Róžike a pozorne ju počúval…
Levický hrad sa po vriacom dni pomaly ukladal k spánku. Turecké stráže na bráne a na baštách začali podriemkávať. Boli v zlej nálade, pretože na večeru nemali skoro nič, žold meškal, ani vína nebolo. Rozmrzene hľadeli po okolí a šomrali na svojich veliteľov, prečo práve oni musia v týchto ďalekých zemiach dávať na tých prešibaných Ďaurov pozor. Ale dievky mali pekné, aj víno silné, o ich pečených husiach a im až snívalo.
Preto veliteľ stráže nechcel ani veriť svojim očiam, keď zbadal, že k hradu sa približuje húf dievok v bielej odedzi, každá vysmiata, každá si pod pazuchou pritískala hus a v druhej ruke niesla krčah! Pretieral si oči špinavými hánkami, ale bolo to naozaj tak.
V ich čele kráčali tri utešené dievčatá. Boli to Róžika, Žofka a Evka Hoszú. Najstaršia Róžika, keďže ju jej Šándor naučil pár slov po turecky, veselo pozdravila veliteľa stráže a vysvetlila mu, že práve ukončili vinobranie a preto priniesli na hrad víno a husi, že je to u nich taký zvyk.
Veliteľ bol sprvu nedôverčivý a poslal pred bránu dvoch strážnych janičiarov. Tí zbehli ku dievkam, chvíľu s nimi trkotali, potom sa napili z krčahov. Celí nadšení sa vrátili k veliteľovi, že dievky im naozaj priniesli husi na hostinu a silné víno, až im hlavách z neho trundžalo..
Turek je nedôverčivý. Len málo chýbalo a levické dievky by obišli naprázdno. Keď Róžika videla, že sa nič nehýbe, odrazu krátko bolestivo zasyčala a posadila sa na skalu.
– Had, uštipol ma had! – zakričala a vyhrnula si vysoko bielu sukňu, až sa v šere zablysklo jej skvostné stehno, nádherné ako telo šťuky v Hrone. To už veliteľ stráže nevydržal a dal pokyn, aby vytiahli hradnú bránu a dievky vpustili dovnútra.
Dievčatá sa hneď nahrnuli dnu a každému zo stráže podávali krčah s vínom, ovíjajúc ich svojimi pohľadmi s veľavravnými sľubmi rozkoše.Netrvalo dlho a celá stráž bola spitá ako zákon káže.
A vtedy sa to stalo.
Dievčatá vystúpili na hradby a vypustili svoje biele husi z hradu. Tie zagagotali a zleteli dolu. To bolo znamenie pre stovku chlapov, ukrytých neďaleko hradu. Viedol ich Sándor. Potichu rýchlo vbehli cez otvorenú bránu. So strážami nemali veľa roboty. Ostatných Turkov prekvapili v spánku a onedlho im patril celý hrad.
Róžikin plán vyšiel.
.:.
Bola to veľká sláva a úľava, že sa s pomocou ľsti dievok podarilo takým figľom dobyť späť od Turkov Levický hrad. Všetci obdivovali Róžikin um a bystrosť a jej priam vodcovské schopnosti.
Nuž… Róžikina pekná mama dlhé roky robila v kuchyni hradného pána, chýrneho bojovníka a udatného muža… A ten mal rád pekné ženy…
(c) Anton Pižurný
POVESTI A LEGENDY
Celá debata | RSS tejto debaty