Založ si blog

Camera obscura

SVÄTÝ ANTON
(Camera obscura)

V srdci Štiavnických vrchov na strednom Slovensku stojí v obci Svätý Anton (do roku 1996 známej aj pod názvom Antol) monumentálny barokovo-klasicistický kaštieľ s prekrásnym anglickým parkom.

Prvé zmienky o hrade siahajú do 15. storočia, keď obec vlastnili bratia Kazovci. V roku 1415 sa spomína ako menšia opevnená stavba – castellum. V druhej polovici 16. storočia bol hrádok prestavaný talianskym staviteľom Giulia Ferrari na opevnenie. Chránil Banskú Štiavnicu pred tureckými nájazdmi z juhu. Z opevnenia sa zachovala bašta. Na prestavbu staršieho kaštieľa oslovil Andrej Jozef Koháry viedenského architekta Jána Entzenhofera. Ďalšie zmienky sú až z druhej polovice 16. storočia, keď sa začínala prejavovať hrozba tureckých nájazdov na Slovensko.
Na mieste staršieho hradu dal v roku 1744 jeden z príslušníkov rodu Koháryovcov postaviť neskorobarokový jednoposchodový dvojkrídlový kaštieľ v tvare „L“ pre hontianskeho župana a cisárskeho generála Andreja Koháryho. Kaštieľ sa neskôr stal majetkom bohatej rodiny Coburgovcov. Do konca druhej svetovej vojny v ňom žil niekdajší bulharský cár Ferdinand Coburg.
V architektúre kaštieľa je vyjadrená symbolika kalendára. Má štyri vchody, sedem arkád, 12 komínov, 52 izieb a 365 okien.
Skvostom kaštieľa je Zlatý salón s nábytkom, ktorý venovala Mária Terézia ako súčasť svadobného daru svojej dcére Márii Antoinette.
Kaštieľ v sebe ukrýva okrem záhadného zamurovaného srdca v kaštieľnej kaplnke a javu „camera obscura“ na povale, aj mnohé ďalšie zaujímavosti a tajomstvá.
Pútavý je štít nad portálom kaštieľa, na ktorom sú okrem krásnych fresiek hodiny s latinským nápisom: – „Hodiny kráčajú, hodiny letia. Príde však jedna hodina, ktorá ti povie Odíď“.

.:.
Anton sa pomechril na svojej kope sena v kúte padláša. Prituhlo. Z úst vydýchol obláčik pary. Ej veru v lete mu tam bývalo lepšie, keď sa o svoju skrýšu delil len s holubmi a cez šindle strechy prenikali slnečné lúče, ktoré ho hladili svojimi teplými dlhými prstami. Vtedy bolo na povale kaštieľa vo Svätom Antone ako v raji. Ale už prišla jeseň a aj na Antona prichádzajú zlé časy. Bude musieť opustiť svoj padláš a nájsť si niekde dolu teplý kútik, v ktorom prežije zimu.
Pritiahol si tuhšie ku brade staré vrecia a premýšľal, čo bude dnes robiť. Trocha dlhšie si pospal. Starý Koháry odišiel na poľovačku na Muráň, tak sa mu určite podarí uprosiť Gitku, aby mu z kuchyne odložila niečo dobré v medenom kotlíku, ktorý si u nej nechával.
Takže dnes bude celkom pekný deň. Pôjde do hory pod Sitno a nanosí do kuchyne dreva. Zájde aj k studničke Samaritánka smerom na Prenčov a prinesie Gitke vody, lebo vravievala, že najlepšie sa jej varí práve z tej vody. Vytriasol si z vlasov seno a poberal sa dolu. Potľapkal jeden z dvanástich veľkých bielych komínov, za ktorým spával. Slnko sa tuhšie oprelo do drevených šindľov strechy kaštieľa a dlhé svetlé lúče prenikli cez dieru vo vikieri.
Anton si vtedy všimol pravidelné tiene, ktoré sa objavili na ploche komína na padláši. Najskôr si myslel, že sa mu len niečo marí, ale potom ako postupne zaostroval svoj zrak, uvidel jasne na komíne obraz. Obraz vežičky zvonice kaplnky v kaštieli, ktorá bola cez dvor oproti, aj kus nádvoria a kaštieľnej strechy. A bolo to všetko dolu hlavou! Kto to tam kedy namaľoval? Prečo? Čo sú to za čary?
Vtom slnko zakryl veľký oblak a obraz na komíne sa stratil. Anton si silno pretrel oči. Keď si ich znova otvoril, obraz bol zase tam!
Anton sa rozbehol, potkol sa o hradu, skoro sa natiahol aký bol dlhý, od strachu letel ako šíp z padláša schodmi dolu, až sa za ním prášilo. Celý zadychčaný dobehol do kuchyne.
– Tonko a čože je to s tebou, vyzeráš, akoby si zazrel strašidlo, – zasmiala sa Gitka.
– Tam, tam na padláši, – chytal dych.
– Čo tam je?
– Tam sú dáke bosoráctva! Čerti tam maľujú po komíne!
– Ale hybajže dakde! Nevypil si si ty včera trocha priveľa toho vína, ktoré ti priniesol kamarát z Pukanca?
– Nie, nie, videl som to na vlastné oči! Ak neveríte, choďte sa tam pozrieť.
– Ale dajže mi pokoj, Tóno. Vieš koľko mám roboty? Hybaj do hory a nanos mi dreva. A vody zo Samaritánky!

Anton schmatol zo stola veľkú prázdnu čutoru na vodu a namosúrene sa pobral najskôr kopcom dolu do dolinky cez dedinu, prešiel cez riečku Štiavnička a potom zase hore, smerom k Sitnu.
Ako tak kráčal, zrazu za sebou začul začul dupot kopýt. V ľaku sa obzrel a uvidel dvoch jazdcov na obrovských koňoch. Boli to dvaja rytieri. Jeden bol celý v striebornom brnení a ten druhý mal na sebe templársky plášť. Anton rýchlo odskočil nabok do šianca a rytieri preleteli okolo neho, ani si ho nevšimli. „Možno to boli sitnianski rytieri“, – pomyslel si. Ktovie, kam tak uháňali. Asi do Sitna.
Uvidel veľký strom, ktorý nedávno vyvalila veľká búrka nad Sitnom, švihala oceľovými mečmi bleskov a stínala stromom koruny ako odsúdencom na smrť. Strom bol už aj sčasti vysušený, ale musí si priniesť pílu a sekeru, aby ho porúbal a zaniesol do kaštieľa. Príde si poň až zajtra.
Odbočil k Samaritánke. Jej prameň vyvieral zo Sitna. Nad ním bola kopa veľkých balvanov a kameňov obrastených machom, o ktorých ľudia vraveli, že ich vyvrhlo samotné Sitno. Sitno – Peklo…

Samaritánka mala naozaj široko ďaleko najlepšiu vodu. Hoci bola trocha od ruky, mnohí k nej chodievali, lebo mala nielen znamenitú chuť, ale vraveli, že je aj liečivá. Dosýta sa napil, potom naplnil čutoru. Na chvíľu sa posadil a zahľadel sa napravo, kde vysoko čneli skaly Mesačného kameňa. Na brehu riečky, v ktorej ako šípy švihali veľké ryby, rástli konopné trsy. Ženičky ich trhali, namáčali v močariskách, potom ich riadne vytrepali a nakoniec z nich spriadali konopné plachty, z nich šili gate a košele. Gabika vravievala, že z nich niekedy navarila liečivého odvaru, ktorý zmierňoval bolesti a liečil aj duše.
Vtom sa za jeho chrbtom ozval veľký praskot konárov a dupot. Myslel si, že sa to vracajú rytieri zo Sitna. Ale z húštia sa vynoril statný jeleň, ktorému akoby spomedzi parožia svietila hviezda. Keď mohutné zviera zbadalo Antona, na chvíľu zostalo prekvapene stáť. V úžase na seba hľadeli, potom jeleň plavným skokom prebehol vedľa neho a za ním niekoľko laní. Anton si pomyslel, že škoda, že si nevzal so sebou starú flintu, lebo aj rád pytliačil. Bolo by to dobré mäsko z diviny do kuchyne v kaštieli…

Anton sa pomaly pobral späť do kaštieľa. Cestou premýšľal o Kohárym. Nebol to zlý pán, mal rád ľudí, dobré jedlo a víno. Teda z ľudí najmä pekné ženy. Tie mal najradšej. Mal nelichotivú povesť, že lovil výdatne nielen zver v lesoch, ale aj ženy. Povrávalo sa, že mal ľavobočkom vraj až jedenásť detí s desiatimi ženami. Bral všetko zaradom, od celkom mladých diev, až po tie staršie, v ktorých ešte svietila mocná iskra vášne. Prosto, bolo to silnejšie ako on. Možno si myslel, že čím viac toho zo seba zaseje, tým krajšia a mocnejšia bude jeho úroda.
Jeho najväčšou láskou však bola krásna mladá Cigánka Aranka – Zlatka z Muráňa. Tá bola jeho pokladom najväčším. To kvôli nej chodil stále na Muráň, kde sa venoval aj lovu divej zveri. To kvôli nej bol schopný uprostred hostiny vstať od stola, všetkých neočakávane opustiť a bez slova vysvetlenia ísť za ňou. Aranka mu počarila. Či už svojím výzorom, alebo povahou, či dokonca nejakými čarami? Najskôr asi všetkým dokopy, lebo vedela pravdaže aj namiešať rôzne medikamenty, ktoré pôsobili na srdce a dušu človeka tak, ako ona chcela. A keď pred ním tancovala, Koháry strácal rozum a bol by pre ňu urobil hocičo na svete.
Nech už bolo ako bolo, Koháry sa snažil, aby táto jeho láska ostala v tajnosti, ale o nej si už dávno všetky Muránske aj Svätoantonské vrabce čvirikali. Bol ako omámený, pri hocijakej zmienke o nej sa len nahlúplo usmieval a chodil ako mechom praštený. Všetci o tom vedeli, len on jediný si myslel, že nevedia. Tak to už býva…

Cigáni veľmi milujú deti a považujú ich za odmenu a najvyššiu hodnotu. Pre Cigánov je dieťa kultom rodiny a kultom matky. Veľmi úctivo dodržiavajú rodinné hodnoty a vyberajú si životného partnera raz a navždy. Aj Aranka chcela mať s Kohárym dieťa, ale ten sa tomu bránil. A to nemal robiť.
Antonovi sa ešte nechcelo ísť do kaštieľa. Rozhodol sa, že si ešte zájde na kalíšok tuhého do krčmy na rínku. A tam na pľaci odstavený ľahký kočiar, v ňom krásna slečna. Kočiš si na chvíľu odskočil do krčmy. Tou krásnou slečnou bola urodzená Barbora z Banskej Štiavnice, ktorá sa chvíľu predtým zastavila v cigánskom tábore pred Svätým Antonom, pod Lintichom. Jedna stará Cigánka – veštica – tam prišla k Barbore a povedala, aby jej ukázala dlaň. Tá jej ju ukázala. Pozorne sa do nej zahľadela potom hovorí:
– Pani moja, vás o chvíľu postretne veľké šťastie, ktoré ale aj rýchlo pominie. Ale s pomocou veľkého drahokamu, polievaného slzami, nakoniec aj vy nájdete svoj pokoj.
Barbora pokrútila hlavou, jediné, čomu rozumela, bola zmienka a drahokame. Zarazilo ju to. Poďakovala sa a chcela jej dať mincu. Cigánka však nesúhlasne pokrútila hlavou a stratila sa. Barbore to stále nedalo pokoja, musela nad tým tuho premýšľať. O krátky čas sa však dozvedela, čo jej vlastne veštica povedala a do písmena sa to splnilo.
Kočiš sa vrátil z krčmy, sadol na kozlík, šibol do koní a odjachali. Anton vošiel dovnútra a tam vzrušená vrava, všetci hovorili o Barbore. Vraj to bola dcéra najbohatšieho muža v Štiavnici a išla na výlet na Sitno.
Anton si dal na borga pár kalíškov a vracal sa do kaštieľa. V kuchyni dal Gitke čutoru s vodou:
– Zase si bol na rínku? – zasmiala sa, keď uvidela jeho lesknúce sa oči, ale potom mu naložila, čo zostalo z obeda.
– Bol. No a čo? Pán tu nie je, hádam si občas môžem ovlažiť gágor aj ja.
– Ale veď si Tónko len dopraj, dopraj.
– Aj si doprajem. Aj náš pán si ľúbi dopriať, – vypité kalíšky začali rozpaľovať Antonove žilky a myseľ.
– Ale ty nie si pán. Radšej porozmýšľaj, kde budeš spávať, ide zima.
– Veru, na padláši už je chladno. A tam ja už viacej razy ani nepôjdem! – spomenul si na mátožné tiene, ktoré videl na komíne.
– Vieš čo Tóno, tuto pri kuchyni je malá komôrka, v ktorej sú naukladané samé staré rárohy. Nikto tam nechodí. Tam si môžeš urobiť pelech.
– Gitka, vy ste anjel. Dnes som pri Samaritánke videl krásneho jeleňa s laňami. Zajtra pôjdem a prinesiem vám divinu.
– Len aby ťa nechytili, ty raubšic jeden.
– Gitka, ja som tak počul, že náš pán vraj na Muráni pasie po akejsi krásnej Cigánočke. Je to pravda?
– Čože ťa je po tom? To je nie tvoja vec.
– Nie je, len som chcel vedieť. A ďakujem vám za jedlo a za tú komôrku. Ozaj, dnes som videl okrem tých bosoráctiev na komíne na padláši aj dve veci čudesné.
– Aké?
– Keď som išiel ku Samaritánke, prebehli okolo dvaja jazdci v brnení smerom na Sitno. Či to reku neboli tí Sitnianski rytieri?
– Jaj Tóno, Tóno, ktovie čo si ty videl.
– A keď som sa vracal, v krčme na rínku bol krásny kočiar s urodzenou slečnou Barborou zo Štiavnice.
– Počula som, počula. Tá Barbora je krásna a bohatá, ale vraj je to veľká nerestnica. A tí tu čo robili?
– Vraj išli na výlet tiež na Sitno.
– Čože ich tam dnes všetkých čerti nosili?

Anton bol už dosť unavený z celého dňa aj z vypitej pálenky, preto sa pobral do svojho nového pelechu v komôrke vedľa kuchyne. Bolo to skvelé mieste po tom jeho precházajúcom studenom hniezde na padláši. Z kuchyne tam sálalo teplo a necítil sa tam sám, pretože kaštieľ bol v takých chvíľach ako živá bytosť.
A veru tou bytosťou kaštieľ vo Svätom Antone aj bol. Tonko nevedel, že pred časom tam objavili záhadnú zamurovanú miestnosť, v ktorej strašilo, lebo to vrchnosť tajila. Po objavení záhadných zamurovaných dverí, za nimi našli len prázdnu miestnosť s knihami a pár kusmi nábytku.
Bola to veľmi zvláštna izba, v ktorej sa z ničoho nič začali ozývať prapodivné zvuky, kvílenie, a predmety v nej sa začali vznášať, vzduchom lietali menšie predmety a knihy.

Vrchnosť sa veľmi vyľakala a zavolali kňaza, ktorému sa nakoniec rôznymi úkonmi podarilo duchov v miestnosti utíšiť. Dvere pre istotu znova zamurovali. Nikto však nevedel, že jednu knihu odtiaľ si Koháry vzal.
Anton sa uložil na novom mieste a onedlho spal, akoby ho do vody hodil. Tesne pred usnutím sa mu na chvíľu zazdalo akoby v neďalekej kaštieľnej kaplnke ktosi chodil, ale po čase aj tie zvuky utíchli.

Celý kaštieľ vo Svätom Antone sa ponoril do spánku…

Hovorí sa, že to, čo sa vám prisnije na novom mieste, to sa aj splní. Anton v tú noc spal veľmi zle. Stále sa budil, zdalo sa mu, že po kaštieli niekto chodí. Kaštieľ ale naozaj žil. V zámockej kaplnke sa pohybovali tri postavy. Niečo tam robili. Zaznievali tiché pravidelné údery, akoby tam čosi rúbali do steny. Potom zostalo ticho. Anton vyšiel zo svojej komôrky a potichu, plný strachu sa opatrne priplížil ku kaplnke. Nazrel dovnútra a uvidel tam troch mužov v kapucniach, ktorí čosi robili na ľavej strane kaplnky, ktorú len sporo osvetľovali fakle. Akoby niečo vkladali do diery v múre, ktorú tam vysekali. Anton pomaly ani nedýchal. Zazdalo sa mu, že v jednej z postáv spoznal Koháryho! Ten sa musel potajomky vrátiť v Muráňa, aby o tom nikto nevedel. Po špičkách sa vrátil do svojho pelechu a do rána už veru neusnul…

.:.

Po mnohých rokoch, (písal sa vtedy letopočet MMII po narodení Krista, čiže rok 2002) mladý chlapec, reštaurátor z Banskej Štiavnice, chlebom čistil vzácne fresky v kaplnke kaštieľa vo Svätom Antone, ktorá sa tak zvláštne odrážala na komín padláša kaštieľa. Keď zaklopal na ľavú stranu kaplnky (v ktorej občas zazneli krásne zvuky vzácneho dreveného organu na chóre kaplnky), začul dutý zvuk, akoby tam niečo bolo, akási skrýša.

A naozaj. Keď odstránili murivo, objavila sa tajná zamurovaná nika, v ktorej bola kužeľovitá drevená nádoba. Otvorili ju, v nej bola sklenená dóza, v ktorej na pilinách ležal zvláštny predmet. Vyzeral ako srdce. Ako ľudské srdce.

Ľudia vraveli, že to srdce patrilo krásnej Cigánke z Muráňa…

.:.
(c) Anton Pižurný
foto a.a.


Ku Dňu učiteľov

28.03.2024

UČITEĽOM Z LÁSKY . Pani učiteľka slovenčiny na dôchodku bývajúca nad nami . dnes, hoci nie je nedeľa, nahnevane búši tĺčikom do dvoch rezňov, . akoby zabíjala svoje spomienky na časy, . keď učiteľ bol váženým človekom . a človek nebol človeku vlkom. . .:. Anton Pižurný

Sociálna balada

27.03.2024

S l o b o d a

26.03.2024

putin, kim

Putin podal Kimovi pomocnú ruku: Zablokoval dohľad OSN nad sankciami voči KĽDR

28.03.2024 22:10

Kroky Ruska podľa hovorcu amerického ministerstva zahraničných vecí Matthewa Millera "cynicky oslabujú" medzinárodný mier

Juraj Blanár

Blanár: Vstup do NATO bol významný krok, potvrdzujúci váhu aj dnes

28.03.2024 21:53

Aliancia je predovšetkým obranná a mierová organizácia, zdôraznil minister.

Izrael Palestína Hamas Vojna humanitárna pomoc

Súdny dvor nariadil Izraelu, aby nebránil humanitárnej pomoci smerujúcej do Gazy

28.03.2024 21:38

Hlavný súdny orgán OSN reagoval na podnety Juhoafrickej republiky. Tá obvinila Izrael z genocídy.

Tragická nehoda slovenského autobusu v Chorvátsku.

Autobus v JAR sa zrútil z mosta, zahynulo 45 cestujúcich

28.03.2024 21:15

Nehodu prežilo len osemročné dieťa, ktoré záchranári previezli s vážnymi zraneniami do nemocnice.

pizurny2

Slová strácajú svoj pôvodný význam a činy pravý zmysel.

Štatistiky blogu

Počet článkov: 1,217
Celková čítanosť: 2135977x
Priemerná čítanosť článkov: 1755x

Autor blogu

Kategórie