Založ si blog

Čeklís – Tri ľalie

Č E K L Í S
(Tri ľalie)

„Pod čeklískym zámkem
veľká hubočina,
padol do nej šuhaj
s čiernyma očima.
A keď sa on topil,
na chlapcu zavolal,
kamarádzi moji,
už sem sa vám skoval.
Už sem sa vám skoval
do tej hubočiny,
bo som si nevšimnul
chudobnej dievčiny.“

– Túto smutnú pesničku si nôtil malý pastierik, ktorý v Čeklísi neďaleko Bratislavy pri Čiernej vode svoje húsky pásol. Zbadal však, že z juhu sa zdvihol akýsi podivný vietor a blíži sa tmavá chmára, chystalo sa na veľkú búrku.
Nebola to však búrka s blahodarným dažďom, ale boli to vojská krvilačného tureckého bega Hasana. Ten sa dopočul o krásnom hrade, ktorý mal nad bránou v znaku tri ľalie. Určite sa v ňom ukrývalo veľa bohatstva. Hrad bol aj na križovatke rôznych dôležitých ciest, preto neváhal a išiel ho dobyť.
Zvedovia čeklískej hradnej panej Heleny jej priniesli zlú správu: – Blíži sa Turek so silou jazdcov a brúsi si zuby na ich hrad. Helena bola žena bystrej mysle a bola na to už dopredu pripravená.

Ľalia je symbolom čistoty. Pre Grékov bola ľalia aj symbolom materstva a plodnosti. Ľalia kedysi na starých mapách ukazovala správnu cestu, používali ju šľachtické rody. Ale mali ju v znaku aj templári. Možno práve toto najviac dráždilo bega Hasana. Možno si myslel, že na Čeklískom hrade je ukrytý poklad templárov.
Strážny hrad Čeklís kontroloval cestu do Bratislavy. Kedysi viedla z Čeklísu tajná chodba až na hrad Biely kameň. Ale to asi Turek nevedel. Helena mala svoj plán, ktorý bol dosť odvážny a krutý, ale ona sa preň rozhodla. Jedného dňa si preto pozvala k sebe starého Jána, svojho verného správcu zbrojnice:
– Vieš dobre, že môj muž zahynul v boji proti Turkom v ďalekej zemi. Ale tí sa už valia aj sem, na nás.
– Viem, pani moja. Čo budeme robiť?
– Veľa som nad tým premýšľala. Náš hrad im nesmie padnúť do rúk.
– To veru nie! – rozohnil sa starý zbrojár
.- Aké sú naše zásoby pušného prachu?
– Máme ho dosť a dosť. Aj tento hrad by sme ním mohli vyhodiť do vzduchu.
Helena sa na neho prekvapene pozrela:
– Ty vieš čítať moje myšlienky?
Ján na ňu užasnutý hľadel:
– Čo máte preboha na mysli, pani moja?
Zbrojár Ján verne slúžil dlhé roky. Čeklísky hrad bol jeho domovom, mal do neho vrastené svoje korene a veril, že tam raz spočinú aj jeho kosti. Nebohého pána hradu si veľmi vážil a jeho úcta k hradnej panej Helene možno prešla až do niečoho hlbšieho. Bol ochotný za ňu položiť aj svoj život, keby bolo treba.
Helena to vedela a preto sa na neho celkom spoliehala.
– Milý Ján, pred tými krvilačnými šelmami sa nám nepodarí ubrániť. Nad takým zlom sa nedá zvíťaziť, ale sa im nesmieme ani poddať.
– Ale čo teda chcete urobiť? je nás málo na obranu.
– Mám svoj plán.
Helena mu rozpovedala dopodrobna, čo zamýšľa urobiť.
Ján spočiatku odmietavo krútil hlavou, postupne však sám uznal, že to je asi jediný možný spôsob, ako im Čeklísky hrad nevydať napospas.
.:.
Na hradnú bránu s tromi ľaliami sa ozvalo silné búchanie.
– Koho to sem čerti nesú? – pomyslela si Helena, ale predsa len sama išla k bráne a otvorila ju. Pred ňou stál ako dlhý farebný had zástup ľudí z dediny, muži, ženy, deti, s batohmi na chrbtoch a v rukách.
– Po čo ste prišli? – prísne sa ich spýtala.
Muž s malou dcérkou na rukách jej odpovedal.
– Veľkomožná pani, blížia sa k nám Turci. Máme strach o svoje domovy a o svoje životy, preto sme vás prišli poprosiť, či by sme sa mohli u vás ukryť.
Helena zostala prekvapená. Toto jej nenapadlo. Hľadela na smutný sprievod pred hradnou bránou a nevedela, čo povedať. Vedela, že im treba pomôcť, ale jej hrad by sotva dokázal nasýtiť toľko hladných krkov, dať im strechu nad hlavou a ochranu.
Zamyslela sa. Ale potom jej napadlo, že by to mohla spojiť s jej plánom, ako sa vyhnúť stretu s nepriateľom a napriek tomu sa mu nevzdať.
Otvorila bránu dokorán a zavolala ich dovnútra. Sprievod ľudí so sklonenými hlavami sa bez slov tíško šinul, až zaplnil takmer celý hradný dvor. Bol to veľmi smutný pohľad. Ľudia nereptali, nesťažovali sa, len občas zaplakalo dieťa.
Akoby svet smeroval k Apokalypse. Akoby prestali platiť stáročné, tisícročné pravdy a myšlienky, akoby všetko strácalo svoje pevné miesto. Tí dobyvatelia nemali žiadne hranice morálky, človečenstva, žiaden súcit. Len zúrivo drancovali všetko to, čo im nepatrilo. Z ľudí sa stávali zvieratá…

Ján však vedel čosi, čo hradná pani Helena možno iba tušila. Raz sa pri kontrole zásob streliva, zbraní a pušného prachu znova dostal k podzemnej chodbe, o ktorej vedel len on a Helena. Vravelo sa, že vedie až k Bielemu kameňu na úpätí Karpát. Chodba sa nepoužívala, pretože hneď na jej začiatku bol zával. Ján si však dal tú prácu a po niekoľkých dňoch sa mu podarilo zával odstrániť. Povedal to svojej panej. Tá mu prikázala, aby o tom prísne mlčal a pred nikým to nikdy nespomenul. Vedela, kam až chodba vedie a tušila, že možno raz to budú potrebovať.
Ján si pripravil niekoľko fakieľ na svietenie a mierne zhrbený za mihotu svetla fakle sa vybral tmavou úzkou chodbou. Bola to priam strašidelná výprava. Miestami si Ján pripadal, akoby sa poberal do samotného pekla. Po niekoľkých hodinách však zbadal presvitať svetlo na konci tunela. Otvor bol zavalený niekoľkými kameňmi a husto zarastený. Po chvíli námahy sa mu podarilo vystrčiť hlavu von.
Ocitol sa znova v nádhernom ľudskom svete, uprostred kypiacej zelene, plnej švitorenia vtáčikov a silných vôní života, len malý kúsok za múrmi Bieleho kameňa. Pripadal si, akoby sa znova narodil. Chvíľu dýchal čerstvý vzduch a potom otvor znova starostlivo zakryl. Premýšľal, či ísť aj naspäť do Čeklísu tou istou cestou, ale to sa mu vôbec nechcelo. Bál sa však, že by ho mohol niekto vidieť. Vnoril sa preto znova do toho čierneho pažeráka a vracal sa do Čeklísu.
Keď bol asi v polovici cesty, chodba sa na kúsku trocha rozširovala. Obzrel si lepšie stenu chodby, zazdalo sa mu, že na veľkom kameni je akýsi obrázok. Pretrel rukou skalu a lepšie si posvietil. Pred jeho zrakom sa objavila zreteľná kresba kvetu ľalie!

– Turci sa už blížia! – pribehol malý pastierik husí od Čiernej vody do Čeklískeho hradu. Dav na nádvorí nepokojne ožil.
Starý zbrojár Ján už mal všetko pripravené podľa pokynov hradnej panej, preto jej len jemne prikývol hlavou. Helena vyšla na dvor, zatlieskala a silno zvolala.
– Poďte všetci za mnou! Na nič sa nepýtajte, len ma nasledujte! – a vošla dovútra.
Ľudia ju poslušne ustrašene nasledovali. Vošli do hradu. Helena ich voviedla do podzemných priestorov, až pred vchod do tajnej chodby. Tam už stáli dvaja sluhovia s fakľami. Jeden z nich pokynul prvému mužovi v zástupe, aby išiel za ním, sklonil hlavu a s horiacou fakľou vošiel do chodby. Ostatní ho nasledovali. Druhý sluha po určitom čase podal vždy ďalšiemu horiacu fakľu. Prúd ľudí sa postupne celý stratil v chodbe.
Čeklísky hrad celkom osirel. Zostali v ňom len Helena a Ján. Prežehnala sa:
– Nuž, poručeno pánubohu, urob, ako sme sa dohodli. – vzala si fakľu a stratila sa tiež v podzemnej chodbe.
Starý zbrojár Ján už predtým na rôzne miesta hradu umiestnil sudy s pušným prachom a pridal k nim zápalné šnúry. Postupne ich všetky zapálil a kým horeli, zišiel nakoniec dolu aj on, pred vstupom do tajnej chodby zapálil šnúru k poslednému sudu. Vzal si fakľu a vošiel do chodby ako posledný…

Nebol ešte ďaleko, keď sa ozvalo niekoľko strašných výbuchov. Tajná chodba sa celá zatriasla. Potom zaznel posledný výbuch a chodba za ním sa celá zavalila. Zrýchlil krok a hnal sa dopredu.
Vtom sa aj pred ním zosunul kus steny a zbrojár Ján zostal v tme len s v fakľou v ruke! Nemohol ísť ani dopredu, ani dozadu. „Tak toto je môj koniec,“ – pomyslel si a začal sa modliť.
Výbuchy načisto rozmetali na všetky strany celý Čeklísky hrad. Keď sa usadil prach, z ničoho nič sa spustil prudký dážď, z oblohy rachotili hromy a blesky svišťali ako turecké jatagany.
A Turci práve vtedy dorazili k ruinám hradu, z ktorých zostal len kus jednej veže a zvyšky vstupnej brány s ľaliami. Zúrili ako zmyslov zbavení.
– Ďauri blázniví! Radšej hrad vyhodili do povetria, namiesto toho, aby sa nám poddali! – vrieskal beg Hasan, – A kam sa všetci podeli? Čo sa prepadli pod zem?…

.:.
Obyvatelia Čeklísa sa s Helenou nakoniec podzemnou chodbou úspešne dostali až na Biely kameň, kde boli dovtedy, kým beg Hasan neodtiahol a potom sa vrátili do svojich Turkami spustošených obydlí. Pomaly si ich opravili a život pokračoval ďalej. Ale Ćeklísky hrad sa už nikdy nanovo nepostavil.

Uvádza sa aj, že zbrojár Ján sa nakoniec z tajnej chodby dostal, ale Turci ho chytili a surovo mučili, aby im prezradil, kde je ukrytý poklad. Keď sa to však od neho nedozvedeli, popravili ho v neďalekej Ivánke.

Ktovie, či poklad templárov naozaj bol ukrytý v tajnej chodbe. Možno bol strieborný a tajná chodba viedla do Senca, kde ústila pri jazere, ktoré dostalo meno Strieborné. V Senci je na námestí Múzeum v dome, ktorý sa nazýva „Turecký“.

Poklad sa teda doposiaľ nenašiel, ale pod našimi nohami sa ukrývajú stáročné, tisícročné a ešte staršie poklady nesmiernej historickej hodnoty, či sú už z doby kamennej, alebo rímskej. Ide len o to, či ich nájdeme a vystavíme na svetlo božie, ale len zalejeme asfaltom a betónom.

Vlastne, veď najväčším pokladom, po ktorom dodnes chodíme, je celá naša krásna Domovina.

Carpe diem.

.:.
(c) Anton Pižurný

P O V E S T I
Post scriptum: V 1947 bola parcelácia skonfiškovaného majetku Esterházyovcov. Bol to veľmi ťažký rok – bolo katastrofálne sucho, ktoré malo za následok veľkú neúrodu.
V tomto roku poslanci podali návrh na premenovanie obce Čeklís. Boli dva návrhy: Krasnodar a Bernolákovo. Na nadriadených miestach prešiel návrh Bernolákovo a od 11.júna 1948 nesie obec toto pomenovanie.

Keď sa chce, vraj sa dá všetko. Keď sa dá, tak sa všetko chce.

24.09.2020

NALEJME SI ČISTEJ POÉZIE Telo už škrípe výstrahami, že mladosť nebola zadarmo, nič krajšie neomámi ako pocit, že sa stalo to, čo sa nemalo. To čo malo zostať tabu, vypieklo s nami ako rebrá na rošte a had radí nám: − Ešte poproste o zopár dní a hodín navyše. Na nepokojnom mori sa naša loďka chabo kolíše, stratila už plachty, veslá zobral prúd. no a maják oslepol [...]

Po smrti v strome

23.09.2020

Už aj v Bratislavskom Krematóriu je niekoľko hrobových miest, ktoré sú pomerne netradičným spôsobom uloženia ostatkov na večný odpočinok. Tento spôsob pochovávania sa pomaly na svete začína rozširovať, (napríklad v susedných Čechách) a na Slovensku sa s ním začalo aj vo Zvolene. Spočíva v tom, že popol z človeka sa neuloží do urny, ale do kapsuly, ktorá sa umiestni [...]

Moskva, oslavy

Rusi zrejme zostrelili vlastnú stíhačku v simulovanom boji

24.09.2020 00:00

Ruskú stíhačku Su-30, ktorá sa v utorok zrútila pri Tveri, mohla omylom zostreliť iná stíhačka, uviedla agentúra TASS s odvolaním sa na nemenovaný zdroj.

čaputová

Čaputová hovorila štátnikom sveta o solidarite a zodpovednosti

23.09.2020 21:09

Na vzájomnú solidaritu pri vývoji a výrobe vakcíny na ochorenie COVID-19 vyzvala jednotlivé krajiny sveta prezidentka SR Zuzana Čaputová.

pocasie-24-9-2020

Oblaky, dážď, ale ešte teplo. Potom príde zlom

23.09.2020 20:00

Teplejší a vlhkejší vzduch dlho nevydrží. Za rohom je studený front, ktorý Slovensko poriadne ochladí.

IDEB 2018

Česko nepredpokladá, že do roku 2024 splní záväzok NATO o výdavkoch na obranu

23.09.2020 19:15

Členské krajiny NATO sa dohodli, že zvýšia náklady na obranu na dve percentá HDP.

pizurny2

Slová strácajú svoj pôvodný význam a činy pravý zmysel.

Štatistiky blogu

Počet článkov: 56
Celková čítanosť: 73276x
Priemerná čítanosť článkov: 1309x

Autor blogu

Kategórie