Mladý Forgáč chodil po miestnosti ako tiger v klietke. Vedel, že sa Katkin otec už vrátil domov. Bol rozhodnutý že hneď, ako to bude možné, za ním zájde a požiada ho o Katkinu ruku. Čosi však šípil, lebo už počul o Súňogovej povahe. Premýšľal. Tušil, že to nebude jednoduché, preto by sa na to mal dobre pripraviť. Veril, že ich láska presvedčí o svojej čistote a sile aj takého tvrdého bojovníka, akým bol hradný pán Budatína.
Zavolal na sluhu, aby mu priniesol krčah jeho obľúbeného silného vína z juhu krajiny. Nalial si doplna a pomaly odpíjal. Žilami mu preletelo mocné šľahnutie tekutého Slnka, omamne mu láskavo stúpalo v hlave. Jeho trápenie zatlačilo do úzadia. Svet sa zdal znesiteľnejší, jeho problémy boli malichernejšie.
Nalial si znova doplna. Iskrivý mok ním prúdil ako blahodarná tekutina, rozpaľoval jeho lásku do horúcej predstavy, za ktorú sa až zahanbil. Víno znásobovalo jeho túžby, ako neosedlaný žrebec cválalo jeho útrobami. Nalial si ďalší pohár. Napil sa znova sýtymi dúškami.
O nie dlhú chvíľu bol krčah prázdny. Dal si priniesť nový. Jeho duša začala spievať a veru aj jemu samotnému bolo do spevu. Niečo mu prišlo na um. Prikázal sluhovi, aby hneď zavolal k nemu vychýreného huslistu, starého Vlačuhu, ktorý býval neďaleko. Tak sa aj stalo.
Po niekoľkých krčahoch vína, z ktorých František štedro nalieval aj muzikantovi, už spievali spolu tklivé maďarské a cigánske melódie, ktoré priam ťahali za srdce. František vyzunkol pohár a spýtal sa Vlačuhu:
– Počuj, More a ty poznáš noty?
– Jáj pán môj, – huslista sa splna napil zo svojho pohára a zamykal fúziskami – veru nepoznám.
– A ako potom vieš, či dobre hráš?
Vlačuha sa zasmial a položil si husle pod bradu:
– Pán môj vedia, to je tak – potiahol slákom tesne pri Františkovej tvári a vylúdil clivú melódiu: – Ja hrám a hľadím pritom človeku do očí a podľa toho viem, či dobre hrám…
František chvíľu nechápavo hľadel na muzikanta a potom pochopil:
– Ach ty kujon jeden prebíjaný, vieš ty veru, ako hrať!
Do hlbokej noci spoza fakľami rozsvietených okien potom ešte dlho znel hlas husieľ a spev dvoch mužov.
.:.
(c) Anton Pižurný, Povesti (úryvok z Budatína)
kresba Juraj Bocian
Celá debata | RSS tejto debaty