.

Keď som si v Urpíne hľadal miesto, našiel som kupé, v ktorom sedel pri okne jeden pán. Pozdravil som sa a usalašil som sa tam.

.

Ako áno, ako nie, nakoniec vysvitlo, že je to Rastislav Kazár, známy výrobca krásnych vecí z ovčej vlny a kozej kože. Lajblíky, kožuchy…

.

Išiel od svojej priateľky z dedinky Povoda pri Dunajskej Strede. Zasmial som sa, lebo aj ja mám priateľku z Povody.

.

Vytiahol svoj veľký kufor a ukázal mi svoje výrobky, ktoré tvorí už jedenásť rokov. Všetko poctivá ručná práca, úžasná trpezlivosť… Nádhera!

–

Porozprávali sme si navzájom svoje životné príbehy a pred Levicami mal vlak výluku, tak sme museli prestúpiť na autobus

.

Našli sme veľa spoločných tém nielen čo sa týka etnografie a daroval som mu moju básnickú zbierku „Pandorina skrinka“.

.

V Leviciach bolo fajn, príkladne sa tam o mňa starala učiteľka slovenčiny Denisa Tóthová a jej kolegyne.

.

.

.:.

Anton Pižurný